Chronicky známe sú bratislavský Slavín, týčiaci sa vysoko na kopci nad mestom, ktorý sa dvadsaťpäť rokov od nežnej revolúcie stal základňou skateboardujúceho bratislavského dorastu a po západe slnka miestom sladkej romantiky a pre niektorých aj pikantnej erotiky. Raz do roka však aj miestom, kde štát a štátnici, diplomati a veľvyslanci, vojaci bývalí i súčasní, absolvujú svoju povinnú májovú jazdu zo stanice minulosť do stanice prítomnosť.
Pamätník na Dukle je takmer zabudnutý, ďaleko na mape, ďaleko od záujmu. Bol som si ho pozrieť, viem, o čom hovorím (http://martinspacek1.blog.sme.sk/c/381765/dukla-cos-mi-iluzie-sfukla.html). Ako by to všetko malo byť - a že to veru nie je - vedia pravdepodobne už len tí, ktorých ľudské osudy a ich nie zasa až tak dávna minulosť, sa priamo a osobne týkajú.
Nie som vyhľadávač týchto pietnych miest. To je dôležité povedať. Zaujímajú ma dejiny, možno o niečo viac tie druhej svetovej vojny. Preto, keď som z auta úplnou náhodou v Liptovskom Mikuláši uvidel na stĺpe malú značku ukazujúcu smer na vojenský cintorín na vrchu Háj, som nezaváhal ani na moment. A dobre som urobil. Objavil som miesto, o ktorom sa veľa či skoro vôbec nehovorí a je v tieni svojich slávnejších pamätníkov.
V mobilnom telefóne ihneď „gúglim“ prvé informácie. Ďalšie, a rovnako veľmi zaujímavé, nachádzam priamo na mieste z informačnej tabule v spodnej časti cintorína. Dozvedám sa, že stojím na mieste posledného odpočinku takmer 1400 príslušníkov 1.československého armádneho zboru, ktorí položili svoj život v bojoch o Liptovský Mikuláš v roku 1945. Bojovalo sa tu neskutočných 62 dní, čo potvrdzuje dôležitosť tejto lokality pre obe bojujúce strany. Boje boli svojim rozsahom i intenzitou porovnateľné s operáciou v Duklianskom priesmyku. Pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša padlo dovedna 4563 vojakov, československí sú pochovaní tu na výšine Háj a sovietski boli prevezení a pochovaní v Žiline na vŕšku Bôrik. Centrum Liptova bolo po ťažkých bojoch definitívne oslobodené skoro ráno 4.apríla 1945 a možno aj to je jedna z príčin, prečo sa tento dátum a lokalita „nezmestili“ tak intenzívne do učebníc a ostali Slovensku tak trošku v zabudnutí. Presne ten istý deň bola totiž oslobodená Bratislava a verte, že moje ročníky tento dátum vysypú i o polnoci a možno aj po nej.
Informácie, ktoré o tomto zabudnutom mieste nachádzam, čítam prvý raz vo svojom živote: Areál piety na kóte 748 Háj, ktorá v roku 1945 mala strategický význam pri oslobodzovaní mesta, je najväčším vojenským cintorínom československých vojakov na území bývalého Československa. O jeho vybudovaní bolo rozhodnuté v roku 1950, konečnú podobu, tak ako je ho možné vidieť dnes, dostal v roku 1961. Pietny cintorín s areálom je zapísaný v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. Podľa môjho názoru absolútne oprávnene. Žiadny zneužiteľný sentiment, žiadna zhnitá propaganda z čias socializmu. To je dávno preč. Miesto vyžaruje zo seba, tak ako Slavín alebo Dukla, zvláštnu neopísateľnú energiu, pietu a pokoru zároveň, písanú rukou dejín, ale najmä rukou tých, ktorí tu históriu tvorili, menili a za ňu (či za nás) sa obetovali.
Vždy sa potom na takomto mieste sám seba pýtam, či by sme to dokázali dnes aj my.
