Zvoní. Už zas. Pomaly sa zobúdzam na žalostný plač môjho telefónu. Vstávam a vypínam jeho žalostný spev. Neviem čo sa to so mnou stalo. Posteľ ma pomaly vyzvracia zo svojej malej truhly, ktorá ma nežne obímala celú noc.
Vstávam a neviem čo so sebou. Polomŕtvy sa presúvam do malej miestnosti na konci nášho bytu. Pár kvapiek vody na mojej tváry nežne stekajúcich po mojich ešte otlačených lícach steká dolu a ja som si istý, že som hore a prežil ďalší deň. Neviem čo sa to so mnou deje. Neviem ako ďalej len rozmýšľam. Ticho stojím nad umývadlom a hľadím do zrkadla. Som to ja? Ten obraz polomŕtveho človeka, ktorý sa pozerá na mňa z tej sklenenej platne na stene. Som to ja? Čo každý deň dokážem vstať? Asi áno. Pomaly sa umyjem tými komerčnými reklamami nachádzajúcimi sa na stolíku vedľa umývadla. Pokúsim sa dať vlasy na miesto tam kam patria. Aspoň približne na rovnaké miesto ako boli deň predtým.
Čo sa to vlastne stalo deň predtým netuším. To dievča v bare bolo pekné. Teda aspoň sa mi zdalo keď sme sa nežne k sebe túlili. Viem, že to však nebola ona. Prezliekam sa do nádejne čistých šiat a som tam. Znova som v tom kde každý deň. Stojím na zastávke autobusu. Vzduch otravujem jemne modro bielym dymom z mojej úžasne domačkanej cigarety, ktorá mi zostala zo včera. Je to krásne. Slnko akurát vychádza a ja už už pomaly, ale isto porušujem prvý zákon. Veď prečo nie, veď to robí každý. Tak prečo nie ja. Prichádza autobus a ja sa vtlačím dnu a v divných pózach ostávam dnu až kým nepríde tá pravá. Je to ona to je tá, na ktorú som čakal. Je to zástavka kde chcem ísť dolu. Vystupujem a už viem, že som neďaleko pekla, do ktorého vnikám každý deň.
Prezliekam sa do uniformy. Tá zelená je nádherná a práca, ktorú som kedysi miloval mi čoraz viac lezie na nervy. Čo by liezla, tá priam vyskakuje. Stále tie isté ksichty, tý istý mŕtvy ľudia. Tie isté blivajze svojich postelí, ktoré každé ráno prídu a snažia sa natoľko, že ich milujú všade kde sa len pozriete. Je mi zle. Presúvam sa ešte k väčšej propagačnej scéne, ale pre mňa je najdôležitejšie to čo je vo vnútry. Ten teplý mok čo do mňa naleje život. Konečne sa viem pozrieť životu ako tak do očí a otvárame.
Množstvo zákazníkov prichádza a to ešte ani dvere poriadne neboli otvorené. Ako keby nemali čo robiť. Ako by nemali prácu, ale peňazí majú more. Nechápem odkiaľ keď od rána nemajú čo robiť. Pestrými a vďačnými pohľadmi mojich kolegov im jasne dávame najavo, že su na nesprávnom mieste. Jediné na čo sa poriadne teším je ten pravý čas. Keď odbijú hodiny tú moju jedinú milovanú pesničku. Začína sa slovami "Padla".
Presúvam sa tam kde som bol aj včera tam kde také opustené duše ako ja neustále chodia. Zas tak ako vždy ani dnes som tam nebol sám. Potichu degustujem dym a jemne chladený nápoj, ktorý ako život mi steká hrtanom dolu. Je to úžasné osvieženie, ktoré ma vie vždy správne naladiť a už to funguje. Zas prichádza záverečná. Vyhadzujú ma na ulicu, kde ma jemno osvetlený autobus odvezie na miesto kde ma pohltí moja rakva a ráno ako múmiu znova vypluje.
Krásny život nie? Neustále sa zamýšľam nad tým ako sa mi podarilo prežiť tak dlho no odpoveď márne hľadám, alebo vlastne ani nechcem nájsť. Krásny večer a ešte krajšie ráno do nového dňa prajem.
