Jej úlohou bolo samozrejme sušenie a skladovanie sena, ale podľa nás detí, to bol hlavne akýsi stroj času. Našli si v nej miesto skoro všetky krásne haraburdy, ktoré neľútostný čas poslal do minulosti. A nás s nimi. Staré polámané bicykle, na ktorých si dedo rozbíjal kolená, kočiariky v ktorých babka vozila našu mamu a jej dve sestry, či rôzne zhrdzavené pluhy, ktoré za tie uplynulé desaťročia premenili hektolitre potu na voňavé pecne chleba...
Ja som bol z partie najmenší a najmladší. Starší bratranci a sesternice sa predo mnou stále schovávali a keď som ich konečne našiel, hneď ukončili svoje „dospelácke" debaty. Občas prišiel za nami do stodoly dedo. Posadil si ma na kolená, postrapatil vlasy a začal rozprávať príbehy vecí, ktoré momentálne obývali túto zázračnú krajinu medzi veľkými kopami sena. Ale najradšej som mal jeho vojnové príbehy. Hlavne ten, keď sa dedo a jeho zopár susedov skryli pred nemeckými vojakmi práve v tejto stodole so zásobami jedla a pálenky. Našli ich po pár dňoch a to hlavne kvôli tomu, že tej pálenky bolo až príliš a pod jej vplyvom začali spievať. Našťastie pálenka zachutila aj Nemcom .....
O pár rokov už predo mnou prestali utekať a dali mi ochutnať v tieni stodoly moju prvú cigaretu. Bola bez filtru a tabak lepiaci sa na jazyk a zuby mi dával neskutočný pocit dospelosti. Podobne ako prvé tajné štamprlíky, ktoré nám tety so spikleneckým úsmevom nalievali, keď sme všetci chodili na Štedrý deň vinšovať po našej rodine. Končili sme až pred polnocou, keď už svietili hviezdy tak jasne ako naše oči....
Ešte predtým, sme sa však vždy posilnili výbornou kapustnicou s niekoľkými druhmi klobás a bobaľkami s makom. Kapra chystal výlučne môj otec. Bol to skoro obrad, podobne ako jeho konzumácia. Po večeri si sadol so svojimi švagrami k stolu a hrali džolíka. My deti sme postávali okolo nich a nemohli sa dočkať, kedy už budeme dospelí. Potom dedo zazvonil starým kravským zvoncom, čo bol signál na rozbaľovanie darčekov....
Ako sme rástli počet hračiek pod stromčekom klesal a začalo pribúdať kníh. Až som napokon dostával iba jednu knihu, ktorej hodnota bola určená počtom stokorunáčiek vložených medzi jednotlivými stránkami. To už sme však mohli hrať džolíka spolu so svojimi otcami a spod stiahnutého obočia skúmavo sledovať svojich protihráčov.
Do stodoly sme chodievali čoraz zriedkavejšie. Tá, ako keby opustená, raz podľahla tlaku konárov a zrútila sa. Až keď neskôr zomrel dedko, odhodlali sme sa odviezť jej pozostatky. Prázdne miesto po čase zarástlo trávou. Len vďaka orechom pamätáme kde stála. Stodola, o ktorej raz určite porozprávam svojim dvom dcéram....
Foto: bozejovice.estranky.cz
