
Po krátkom čase začal Vlado akosi často chodiť po lekároch až bol napokon dlhodobo hospitalizovaný. Keď sme ho boli s Jožom navštíviť v nemocnici hýril ako vždy optimizmom, len sa nám zdal trochu nažltlý. Rozišli sme sa s konštatovaním, aby sa už prestal vyvaľovať po nemocničných posteliach a rýchlo sa vrátil do školy.
O pár dní začalo skúškové obdobie. Učili sme sa s Jožom na internáte a po dobrom obede sme si pravidelne zdriemli, aby nám to potom lepšie pálilo. Raz po takej poobedňajšej sieste sa môj spolubývajúci posadil na posteli, rukou si prehrabol vlasy a rozpačito sa na mňa zadíval. „Martin, predstav si, že sa mi snívalo s Vladom. Prišiel za nami na izbu a smial sa, že už nastúpi opäť do školy, aby stihol urobiť všetky skúšky. No ale divné je to, že ja si už roky nepamätám žiaden sen." Pokýval som plecami a odvetil, že to môže byť dobré znamenie.
Večer bolo na našej izbe plno a rušno. Prebiehali MS v hokeji a my sme mali taký menší prenosný televízor. Už nepamätám s kým sme hrali len viem, že každý náš gól bol sprevádzaný hurónskym krikom až sa vždy zľakli aj rybičky v malom akváriu. Pri jednom takom výbuchu po góle sa zrazu otvorili dvere a do izby váhavo vstúpila Vladova sestra. Prešla po nás pohľadom a trasúcim sa hlasom povedala, „ Vlado dnes poobede zomrel....." Ostatné slová prešli už do plaču. Izba sa pomaly vyprázdnila....
Dnes v noci sa mi snívalo s iným spolužiakom, s ktorým som tiež nejaký čas býval na internátnej izbe. Vo sne sme sa stretli na nejakom cudzom mieste. Z tašky vytiahol fľašu šampanského nalial nám obom do pohárov a niekam na chvíľu odišiel, ale ja som sa zobudil skôr, ako sa on stihol vrátiť....
Ten spolužiak zomrel minulého roku. Na Facebooku má doteraz svoju stránku a na nej blahoželanie k tohoročným narodeninám, ktoré by mal 7. februára, zrejme od človeka, ktorý o jeho smrti nevie. „Všetko najlepšie a veľa chlastu, nemyslím mlieko vo fľaši z plastu, myslím tým niečo poriadne tvrdé, po ktorom aj týždeň ťažko ti bude".