Stojíme pred otcovým hrobom. Aj mama, ktorej meno a dátum narodenia zlatožlto svietia pred našimi očami. Otca nechcela prežiť ani o jeden deň. A tých pätnásť rokov ubehlo ako voda. Ako dážď, ktorý nám všetkým steká po dáždnikoch a po čase aj po líciach. Miesto sĺz. Aj tak by určite nechcel, aby sme plakali.
Prší, ale nikto sa nesťažuje. Dážď sa akosi k tomuto dňu hodí. Umyje nielen hroby....
Onedlho prichádza jedna mamina sestra s rodinou. Všetci traja švagrovia tu už ležia vedľa seba. Ako keď za života hrali džolíka. Stisky rúk a úsmevy. A samozrejme otázky. Veď sa vidíme pomaly už len na cintoríne. Pálime sviečky, kahance a obzeráme sa v ich mihotavom svetle. Akosi starneme...
Začíname všetci púť po cintoríne. Zosnulých príbuzných je veľa. Akosi sa ten cintorín zväčšil...
" Vidíš......tu leží tvoja praprababka " vraví mama, mojej dcére a ukazuje na starý pomník ohraničený veľkou obdĺžnikovou záhradkou. " Pozri, koľko je tu ešte voľného miesta ", dodáva vzápätí.
"Áno, tu by sme sa asi pomestili všetci, ale len posediačky, keď je tá kríza ", zahundrem si polohlasne popod nos.
Všetci sa smejú.......prestáva pršať.
Foto: obrazky.4ever.sk
