Začalo to hneď ráno. Sedel som si pokojne v kuchyni pri párkoch s horčicou, keď tu zrazu vtrhlo do nášho bytu komando mladých dievčat . Jedna z nich mi hneď vzala moje vynikajúce sójové párky s príchuťou mäsa a s odporom ich hodila do koša. Vzápätí mi druhá sadla na kolená a s výkrikom „Bé-bé dobré rááááno", mi začala strkať do úst akési keksy. No vysvetlite túto situáciu manželke, ktorá v tom momente vstúpila v župane do kuchyne...
Cestou do práce som sa zastavil v jednej nemenovanej banke. Pani pri okienku som oznámil, že chcem rýchlo taký istý úver, ako dali tomu sympatickému mladému bradatému mužovi v reklame, ale že sa veľmi ponáhľam. A že to chcem v malých, neoznačených bankovkách. Keď ma dvaja statní muži v čiernom vynášali von, nepomohol ani môj krik, že chcem s nimi bankovať...
V práci ma prvýkrát po piatich rokoch pozval šéf na obed. Išli sme do pizzerie a bolo mi divné, že inokedy uzavretý nadriadený celú cestu o niečom rečnil. Keď sme došli na miesto objednal mi pizzu s veľkým prekvapením. V obrovskej škatuli bola okrem malej pizze výpoveď a modrý balón s nápisom „Dobrú chuť". Ešte, že nie som pizzožrút...
Aby som si vyžehlil raňajkové intermezzo pozval som manželku do divadla. Obliekol som si svoj najlepší oblek a kúpil kyticu ruží. Všetko prebiehalo vynikajúco až do momentu, ako ma usporiadatelia vyviedli z divadla. A to len preto, že som okolo sediacim ukazoval prací prášok, v ktorom mi moja manželka perfektne vyprala oblek. Veď vyzeral ako nový....
Domov som už išiel sám. Teda až do okamihu, ako ma od chrbta prepadol nejaký mladík a vytrhol mi z ruky mobil, ktorým som sa práve snažil dovolať domov. Na polícii, kam som to išiel nahlásiť sa ma pýtali, či im viem opísať páchateľa. Ja som im na to odvetil, že síce som mu do tváre nevidel, ale že to bol určite ten vychudnutý faganisko, ktorý sa v reklame chvastá na kúpalisku, že môže mať každého mobil.
Nechápem prečo ma potom držali až do rána v cele. Len tam niečo po mne stále pokrikovali, že z orgánu si nikto žarty robiť nebude. A že do rána určite vychladnem.
Aj som vychladol. A zaprisahal sa, že už reklamám nikdy nebudem veriť. Celú cestu som rozmýšľal, čo poviem svojej manželke, aby mi uverila a odpustila....
Otvoril mi akýsi cudzí chlap v mojom župane. V ruke držal šálku s kávou a strašne sa podobal na toho českého herca........ Jirku Macháčka. Manželka, ktorá stála tesne za ním, len previnilo mykla plecami a šepla.......... „ keď on je skrátka ... klasik...."
Takže......díky....... Broňa.
P.S. Dej príbehu a všetky postavy sú vymyslené.....vrátane tej mojej. Počas písania nebolo ublížené žiadnému psíkovi, ani akváriovej rybičke...
Foto: reklama.nocolor.pl
