Mikuláša Dzurindu vnímam v slovenskej politke od jeho samotného počiatku. Priznám sa, že nepatrí medzi mojich obľúbených politikov, skôr naopak, ale vybicyklovanú zmenu " mečiarizmu " na éru " dzurindizmu ", mu historicky už nikto nevezme. Snažím sa ho vnímať / podobne ako ostatných politikov /, nie čierno-bielo, ale so všetkými plusmi aj mínusmi. Politika je zložitý svet a ten najťažší trenažér ľudských charakterov. Najhoršie však na tom je to, že rozhodnutia politikov dosť výrazne ovplyvňujú naše životy.
Mikuláš Dzurinda je maratónec. Hlavne svojou povahou a politickou stratégiou. Vie, že v maratónskom behu je najdôležitejšie poradie v cieli, na konci behu. V čom však asi nemá celkom jasno je skutočnosť, že on svoj maratón už dobehol. A predpokladám, že svoje ciele v politike už naplnil tiež. Jeho túžba postaviť sa na štart ďalšieho maratónu a dobehnúť ako víťaz je síce pochopiteľná, ale podľa môjho skromného názoru pre tento štát nepotrebná a možno aj poškodzujúca.
Po zverejnení výsledkov tohoročných parlamentných volieb, bol azda najsmutnejším víťazom. Sklamanie z faktu, že jeho strana bude mať premiérske kreslo, ale on v ňom sedieť nebude, sa dalo čítať z jeho tváre. Post ministra zahraničých vecí je pre neho naozaj len slabou satisfakciou. Jedinou výhodou je snáď len to, že kvôli výkonu svojej ministerskej funkcie, nemusí byť tak často v prítomnosti svojej vnútornej rivalky.
Ako som však spomenul, Mikuláš Dzurinda, je maratónec. Momentálne beží v závese a čaká na príležitosť nasadiť trhák. Či pritom používa férové športové spôsoby, je už vec jeho svedomia. Takisto len on vie, čo je za jeho snahou podporiť spolu so stranou Smer, JUDr. Dobroslava Trnku, na funkciu generálneho prokurátora.
Za trnkovým kerom sa dá naozaj dobre skrývať aj dlhšiu dobu. Dá sa tiež ešte nejakú chvíľu odkladať aj čas nevyhnutného pôrodu. Len je tu potom riziko, že sa ten pôrod bude musieť zrealizovať naozaj až tým cisárskym rezom, ktorý nemusí dopadnúť vždy dobre. Ale to vedia v SDKÚ hádam najlepšie.
