Či sa nám to páči, alebo nie, na Slovensku už dlhé roky vládne partokracia, čiže vláda jednotlivých politických strán. Tieto politické strany sa potom snažia cez svojich poslancov, prípadne ministrov, presadzovať svoj vlastný program a na konci volebného obdobia potom pred svojimi voličmi skladajú účty. Teda ak sa sa konca tohto obdobia vôbec dožijú. Tento systém si ale vyžaduje naozaj silné strany, s rozsiahlou a hlavne stabilizovanou členskou základňou, ktorá je oporou aj medzi voľbami. Takéto subjekty sú vytvárané zdola, dochádza tam k voľbám jednotlivých štruktúr a to na všetkých úrovniach. Ich stabilita je pre stranu výhodná, ale táto výhoda je dvojsečná, pretože tieto stranícke štruktúry, treba jednak "živiť" a hlavne v prípade účasti vo vláde aj patrične "uspokojiť" rôznymi lukratívnymi postami, či už na okresnej, alebo najvyššej úrovni. A povedzme si otvorene, častokrát je straníckosť dôležitejšia ako odbornosť.
Potom tu máme strany vznikajúce, buď na spoločenskú objednávku, buď na objednávku sponzorov, alebo z neochoty niektorých politikov nadobro odísť z politickej scény. Tieto strany majú buď malé, alebo žiadne členské základne a riadené sú väčšinou manažérsky, čiže jednotliví funkcionári sú vlastne ustanovení tým najvyšším až do doby kým ho počúvajú. Financované sú väčšinou zo súkromných zdrojov, ale s podmienkou, že sa im peniažky v budúcnosti niekoľkonásobne vrátia. Politika je skrátka biznis. Takýmito stranami boli v minulosti ANO a SOP a ako ich osud napokon ukázal, boli to strany na jedno použitie.
Akousi kombináciou oboch princípov je strana Smer, ktorá začala vytvárať stranu manažérsky a po čase prevzala hlavne voličskú aj funkcionársku základňu bývalej SDĽ, čo ju podľa mňa politicky zastabilizovalo a posilnilo hlavne v regiónoch. Z môjho pohľadu tam však trochu absentuje väčšia vnútrostranícka diskusia, čo je ale u strán so silným vodcom dosť typické.
Stranu SaS som si ponechal na záver hlavne preto, že je typickým produktom tejto doby. Využila hlavný fenomén súčasnosti, rôzne sociálne siete, ktoré umožňujú osloviť obrovské skupiny ľudí, marketingovo si vytypovala občanov chytľavými témami a zdanlivo poskytla novú nádej nespokojencom s doterajším dianím v politike. Všety tieto postupy sú samozrejme legálne, len je otázne, či je etické a politicky prezieravé, vykašľať sa na väčšinu svojich priaznivcov, len čo sa dostanú k plným korytám.
Riziko takto vzniknutej strany je navyše aj v tom, že je nepripravená na vládnutie. Nemá jednak politikov a čo je ešte horšie, ani odborníkov. Má len akúsi voličskú podporu, ktorá sa z mesiaca na mesiac zmenšuje. Aby som však nezabudol. Má ešte aj " obyčajných ľudí ". Ale nie tých, čo ju volili, ale naopak, čo sa podobne marketingovo, zvoliť nechali.
Ktorí ústami a skutkami Igora Matoviča, robia insitnú politiku a prázdne gestá, ktorí sa idú fackovať v parlamente a najlepšie sa cítia pred kamerami. A čo je najhoršie, ktorí svojim celkovým správaním dehonestovali výraz " obyčajní ľudia " a presunuli ho do kategórie irónie a výsmechu.
