Máva svoje pravidelné trasy, najradšej po pešej zóne a tiež určité rituály. Jedným z nich je aj vyberanie špakov z odpadových košov a ležanie na lavičkách neďaleko letných terás. Ak sa naňho na dlhšiu dobu zapozeráte, začne smerom k vám vydávať nezrozumiteľné zvuky a niektoré telesné tekutiny z nosa a úst....
Po mojom príchode pred pár rokmi na sociálny odbor mestského úradu, som ho „zdedil" od svojho predchodcu, ako „kostlivca v skrini". Keďže sa na neho začali množiť sťažnosti od obyvateľov, musel som začať konať a ponúknuť mu pomoc. Za odmenu som dostal niekoľko nadávok a jasné posolstvo, že mu mám dať pokoj. Nechce od nás ani poskytnutie ubytovania v útulku, ani žiadne ošatenie, akurát tak nejaké cigarety....
O niekoľko mesiacov prišla zima. A musela byť asi krutá, keď náš „muž v čiernom" zavítal až k nám na odbor so slovami, aby sme mu pomohli. Skôr to však znelo ako príkaz, než ako prosba. Napriek tomu sme mu uvarili čaj na zohriatie a dali vlastné jedlo z chladničky. Nasledujúce dni som s ním chodil po rôznych vyšetreniach, pretože občania mesta sa báli, že môže roznášať infekčné choroby. Nič závažné sa však nezistilo a dokonca aj zo psychiatrie, kde mu zistili príznaky schizofrénie, ho na druhý deň „prepustili" pre jeho agresívne správanie.
A tak sa nám opäť objavil vo dverách kancelárie s požiadavkou na čaj, jedlo a cigarety. Po vysvetlení, aby si nás nemýlil s bufetom, sme od neho aspoň dostali podpis na žiadosť o umiestnenie do určitého sociálneho zariadenia. A začalo sa niekoľko týždňové papierovanie s úradníkmi VÚC. Na jeho konci bolo napokon pridelenie miesta v „Útulku pre bezdomovcov" asi 30 km od nášho mesta.
Vystrojili sme ho ako na svadbu. Umyl sa na mužskej toalete, prezliekol do čistých šiat, ktoré sme mu doniesli z charity a autom mestskej polície sme ho doviezli priamo pred útulok. A tam už len stačilo, aby podpísal zmluvu o pobyte v zariadení. Nepodpísal. Namiesto toho počastoval riaditeľku spŕškou nadávok a jeho typickou vetou, nech mu dáme pokoj. Riaditeľka napokon po desiatich minútach rezignovala a skonštatovala, že bez jeho podpisu ho nemôže prijať, keďže nie je zbavený svojprávnosti. Cesta naspäť prebiehala v tichosti. Vyložili sme ho so slovami, že viac už pre neho nemôžme urobiť, keďže on sa takto správa....
Odvtedy ho stretávam skoro denne. Na jeho trasách, pri jeho rituáloch. Je mi pripomienkou toho, že pomáhať by sa malo hlavne ľuďom, ktorí o to naozaj stoja. Ktorí si vašu pomoc budú vážiť a budú sa cítiť adoptovaní, aj keď si ich nezoberiete k sebe domov.
