O mŕtvych len dobre. Poznáte hádam všetci túto vetu. Hovoríme ju s pietou, so stíšeným hlasom a tak akosi aj previnilo. Akoby sme sa báli, že nás nebožtík začuje. Ale častokrát náš život s ním bol plný kriku, obvinení a nelásky. Áno, možno niekedy zaslúžene, ale stáva sa smrťou človek lepším a bez chýb, keď sa zrazu bojíme naňho povedať zlého slova ? Alebo sa bojíme, že nás bude chodiť po nociach strašiť ?
O mŕtvych len dobre. A prečo nevravíme, " o živých len dobre ". Prečo je náš život plný negativizmu, kritiky a trápenia. Prečo s ľahkosťou niekoho odsúdime, ale málokoho sa zastaneme. Prečo slovo ďakujem, nám ide tak ťažko z úst. A hádam najviac ubližujeme ľuďom, ktorí sú nám najbližší.
V týchto dňoch chodíme po cintorínoch, čistíme hroby, nosíme kvety a zapaľujeme sviečky. Na pamiatku zosnulých. Áno, treba na nich pamätať a uctiť si ich. Ale uctime si aj tých, ktorí ďalej zdieľajú náš osud, tu medzi živými. Navštívme priateľa, ktorého sme už roky, kvôli uponáhľanej dobe nevideli, vyčistíme si narušené susedské vzťahy, donesme vo všedný deň kvet svojej manželke a zapáľme sviečku v našej duši, keď len tak náhodou stretneme známeho, alebo aj neznámeho človeka.
O to ľahšie sa nám potom vysloví veta, o mŕtvych len dobre, pretože sme pekne rozprávali aj o živých. A s oveľa väčším pokojom budeme potom načúvať šepotu mŕtvych, keď budeme páliť ďalšiu sviečku.
Raz za každým príde ten hosť, čo sa nikdy nevyzúva a čaká na nás v predsieni. Keď nakoniec spolu odídeme, zostane po nás len nedopitá káva a nedočítané noviny. A sviečka, pripravená na zapálenie.
