Klobása....
Cestou z práce som s kolegami zašiel na prvú prieskumnú návštevu jarmočných stánkov. Pochopiteľne nie s textilom a obuvou, ale tých, odkiaľ už z diaľky príjemne rozvoniava. Akosi spontánne sme všetci zastali pri stánku, kde bolo okrem jemne praskajúcej klobásky na rošte, počuť aj lahodný zvuk pivnej pípy.
„Je tá klobáska chutná ?"....vyšla zo mňa provokatívna otázka. „Nech sa páči, ochutnajte"....s úsmevom mi odpovedala sympatická štyridsiatnička a už mi rezala poriadny kusisko klobásy. „No, ešte dvakrát mi dajte ochutnať a budem najedený", s úsmevom som jej zakontroval aj ja.
„Ale stravné lístky asi u vás neplatia", nesmelo sa spýtal kolega. „Samozrejme, že platia a že ste to vy, aj vám z nich vydáme peniaze", pokračovala pani v príjemnej komunikácii. „Vy zrejme nie ste odtiaľ", položil som skôr básnickú otázku, poznajúc odpoveď. „Nie, sme zo Žiaru nad Hronom", trochu nechápavo odvetila.
Všimol som si, že nám všetkým chutilo akosi o trochu viac....
Vietor....
Podvečer sa trochu dvihol vietor a pri prudkých poryvoch občas robil jarmočníkom mierne problémy. Prechádzal som sa s dcérou a hľadal nejaký prstienok za jedno euro. Veď to poznáte....taký detský.
„Môžete nám ukázať, čo máte v ponuke?", oslovil som pani, ktorá nervózne sledovala ako jej vietor nahadzuje s celtovinou stanu. Keďže nereagovala, tak som si pomyslel, že je možno cudzinka a sklonil som hlavu nad škatuľku s prstienkami za jedno euro.
„Rýchlo si vyberajte, lebo začíname baliť", prekvapila ma nervóznym hlasom dovtedy mlčiaca predavačka. „Ďakujem, práve sme si vybrali", odvetil som a chytiac dcéru za ruku sme sa vybrali preč. „Neboj sa, tvoje euro zhodnotíme lepšie", snažil som sa potešiť trochu posmutnelú dcéru...
Euro....
Na druhý deň sme na jarmok vzali aj manželku. Pôvodne som ju chcel zaviesť k našej známej zo Žiaru nad Hronom, ale keďže tam bolo plno, nakoniec sme skončili v podniku neďaleko trhoviska.
Manželke som samozrejme objednal pečenú klobásku, sebe chmeľovú polievku a dcére vineu. A ona sa potešila najviac, lebo k nej dostala v rámci reklamnej akcie jednu krásnu korálku, z ktorých sa postupne poskladá náhrdelník. A keďže sme už pár kusov doma mali, tak som mladú čašníčku požiadal o ďalšiu fľašu.
„Nemusíte si objednávať ďalšiu, kvôli korálke", zaskočila ma svojou odpoveďou a na moje prekvapenie niekam odbehla. Keď sa o pár minút vrátila s úsmevom nám položila na stôl šesť papierových škatuliek s rôznofarebnými korálkami.
Pred odchodom som ešte zviedol milý slovný súboj s dievčinou, ktorá odmietala prijať prepitné v hodnote jedného eura, lebo sa jej to zdalo príliš veľa. A to ešte netušila, že jeho hodnota práve výrazne posilnila.
Stačilo pozrieť na moju dcéru, ktorá šťastná stískala v dlani sedem, pre ňu v tej chvíli najkrajších perál...
