Hneď na úvod chcem zdôrazniť, že som už dlhodobo na strane učiteľov. Možno aj preto, že moje obidve dcéry sú na základnej škole a problémy v školstve sa ma už niekoľko rokov dotýkajú.
A práve v tejto súvislosti si dovolím prehlásiť, že zvýšenie platov, trebárs o desať percent, by toho veľa nevyriešilo. Ako je známe z rôznych manažérskych a motivačných kníh, peniaze sú len krátkodobý motivátor. Aj takých päťdesiat eur navyše po niekoľkých mesiacoch „zovšednie" a systémovo veľa nevyrieši.
Zvýšenie platu by sa mohlo jedine ak vnímať ako prejavenie záujmu zo strany štátu voči tejto skupine obyvateľstva. Alebo skôr ako zapchanie úst....
Iné by však bolo potrebné riešiť. Dvadsaťdva rokov sa školstvo nie reformuje, ale deformuje. Výsledkom tých reforiem je napríklad to, že obe moje dcéry vystihli ročníky, ktoré sú prakticky bez aktuálnych a moderných učebníc a učia sa hlavne s poznámok. Hlavne, že každý nový minister hľadá nového dodávateľa učebníc a niekedy ho ani nestihne nájsť.
Dávanie priveľkej slobody v rozhodovaní o učebnom procese jednotlivým školám skôr ruky zväzuje, ako uvoľňuje. A pokiaľ bude finančný systém nastavený na princíp kvantity a nie kvality, vedomostná úroveň našich žiakov bude aj naďalej klesať.
Ak už teda ale chceme hovoriť o zvyšovaní platov, tak hovorme nie o paušálnom, ale špecifikovanom. Ohodnoťme vzdelanie, špecializáciu, prax, aj dosiahnuté výsledky. Učiteľský stav, je ako každý iný. Aj on má svojich „fanatikov", aj on má svojich „vyhorených".
Áno som na strane učiteľov. Lebo som na strane vzdelania. Odmietam žiť v štáte, ktorý by mal byť iba montážnou dielňou pre ázijské trhy.
Titulok článku je samozrejme sarkastický. Podobne ako bol sarkastický aj výrok ministra školstva. Chcem veriť, že to bol prejav zúfalstva....
Ale zúfalý si môže dovoliť byť stroskotanec na pustom ostrove. Nie minister. Ten musí rozhodovať a konať. Tak, aby ho na konci roku nečakala na vysvedčení nedostatočná.
Foto: webnoviny.sk
