Zastanem, otočím sa a zahľadím na asi tridsaťročnú ženu, ktorá drží za ruku zhruba šesťročné chlapča. „Ako vám môžem pomôcť ?", položím opatrne otázku.
„ Joj, mladý pán, nemáme čo jesť, tak nám prosím pomôžte.....ja sa za vás budem modliť."
„Modliť sa za mňa nemusíte, len kto mi zaručí, že si naozaj kúpite jedlo a nie trebárs alkohol ?"
„ Tak mi môžete dať aj stravný lístok, aby ste verili, že si kúpim jedlo..."
„ Lenže ja nemám stravný lístok", odpovedám jej s úsmevom, pretože stravný lístok ešte odo mňa nikto neprosil.
„ No keď nemáte, tak mi môžete dať aj trebárs dva eurá", vynašla sa neodbytná žena.
„ No, ale vy mi neurčujte, koľko vám mám dať" , zatváril som sa navonok prísne, ale vo vnútri som sa stále bavil a otvoril peňaženku. A skoro som sa rozosmial, keď som v priehradke na „drobné" našiel iba práve tú spomínanú mincu v hodnote dva eurá.
„ Tu máte, ale viete čo, choďte teraz do týchto potravín nakúpiť jedlo pre dieťa a ja si tu na vás počkám."
„Joj, mladý pán, tak tu ja nemôžem ísť.....tu ma nepustia, lebo sú to rasisti. Ale sľubujem, že si kúpim jedlo, tu pre môjho syna a keď nie, tak nech zomriem..."
So slovami, aby radšej nezomierala, lebo sa nebude mať kto starať o jej syna, som sa rozlúčil a kráčal ďalej za prekvapeniami tohto dňa.
A povedal som si. Ak ma aj oklamala, tak za tento herecký výkon na úrovni „divadla jedného herca Milky Zimkovej" si tie dva eurá hádam aj zaslúžila.
Foto: pnky.sk
