Každý deň som sa prešiel popod stromy a nohou som opáčil popadané orechy v zelenej šupke. Keď tá pukla a objavila sa hnedá škrupinka, putoval orech do vrecka nohavíc. Keď mi potom mama umývala moje hnedé prsty, smiala sa, že ich zbieram ako babka vajíčka spod sliepok.
Na začiatku aleje rástol najmohutnejší strom. V jeho hustej korune som si urobil svoje veliteľské stanovište a odtiaľ som ukrytý pozoroval svet podo mnou. Dovidel som až do neďalekých kasární, kde bývali v dôstojníckych bytoch moji kamaráti. Vďaka nim som už od malička lozil po tankoch a pochodoval vedľa naozajstných vojakov.
Tanky, ktoré som pozoroval zo stromu v auguste 1968, sa mi však zdali akési iné. Išli po ceste popri našej aleji a po chvíľke váhania zabočili smerom ku kasárňam. Pamätám si, že nejaký čas som tam potom nemohol chodievať za svojimi kamarátmi. Doma sa moji rodičia po večeroch potichu rozprávali a slovám, ktoré občas prenikli až ku mne do detskej izby, som aj tak nerozumel.
Raz ma však prebudila ich hádka. Z nej som pochopil, že môj otec povedal v práci niečo o tých vojakoch, čo nedávno prišli. Mama mu vyčítala, že ho kvôli tomu môžu vyhodiť. Ale asi ho nevyhodili, lebo otec ďalej každé ráno vstával a lúčil sa s mamou bozkom na líce.
O pár mesiacov ma zobudil nejaký ruch na ulici. Vybehol som na dvor a bežal k svojmu stromu. Z jeho koruny som uvidel stáť popri ceste davy ľudí. Niektorí mali v rukách malé papierové zástavy a iní len tak stáli so zvesenými rukami. O chvíľu prešlo po ceste niekoľko áut. Zdalo sa mi, že v jednom sedel akýsi vojak s veľa medailami a striebristými vlasmi. Otec mi potom večer povedal, že to bol náš prezident, generál Ludvík Svoboda.
Opäť som mohol chodievať do kasárni, pochodovať s vojakmi a piť výbornú žltú malinovku vo vojenskej arme. Raz sme pri neďalekej rieke našli túlavého psa. Dali sme mu meno Zoro, urobili provizórnu búdu a nosili do nej tajne zvyšky z večere. On sa za odmenu s nami naháňal a olizoval nás po červených, rozhorúčených lícach.
Keď ho o niekoľko týždňov zrazilo auto, najprv sme polhodinu všetci revali a potom sme ho pochovali pod vŕbu, kde sme s ním najčastejšie sedávali a pozorovali rieku. Až vtedy sme si uvedomili prečo sa volá smutná vŕba. Mama ma doma pohladila po vlasoch a povedala, že je už určite v psiom nebi. Vyliezol som na svoj orech a hodinu sedel s hlavou vytočenou k oblohe...
V nasledujúcich rokoch som naň vyliezal stále menej a menej. Možno preto, že tá alej už pre mňa nebola takými bezpečnými hranicami ako kedysi. Na plote sa začala objavovať hrdza a ja som už nemal chuť pochodovať s naozajstnými vojakmi.
Dnes si už hnedé prsty od orechov umývam sám. Potom zoberiem do dlane čisté, biele orechové jadro a pomaly si ho vkladám do úst. Lebo viem, že iba ono samotné má v živote zmysel....
