Raz som bol so svojou rodinou na turistickom výlete spolu so saleziánmi, ktorí ako možno viete sa pravidelne venujú mládeži. Počas túry mi moja, vtedy šesťročná dcéra, položila prekvapujúcu otázku. „Ocko a ty prečo nechodíš s nami do kostola ?“
Chvíľu som bol trochu zaskočený a potom som jej odvetil. „Vieš, ja som taký mimokostolový veriaci.“ Saleziánsky kňaz kráčajúci práve vedľa mňa, sa len pousmial.
Doteraz mám pocit, že mi rozumel. Sú, hlavne medzi tými mladšími kňazmi aj takí, ktorí vnímajú cirkev a svet už trochu ináč. Ktorí sa aj v kostole vedia veriacim prihovoriť zrozumiteľným jazykom, bez zbytočnej pompéznosti, alebo dokonca aj nadradenosti. Boh hovorí jednoduché slová a asi sa mu veľmi nepáči, keď ich niekto šiframi tlmočí ostatným ľuďom a pritom sa ešte považuje za niečo viac.
Rozumiem tomu, že nie každý chce rozprávať priamo s horiacim krom a potrebuje na to prostredníka, obrady a kostoly. Ak mu také miesto slúži na odpočinok, zamyslenie a napokon aj osvieženie a povzbudenie, je všetko v poriadku. Horšie už je, ak je preňho len miestom na vonkajšiu prezentáciu svojej viery a svojho ega. Keď sa len preto, že chodí každú nedeľu do stánku Božieho, považuje za najväčšieho kresťana a po odchode z kostola, kde sa vyspovedá, žije ďalej svoj život plný pretvárky, ohovárania a závisti. Myslím, že týmto ľuďom sa ani v kostole Boh neprihovára a pre nich sú to naozaj len hŕby kamenia.
A naopak, kameň niekde v lese, vám môže poslúžiť ako oltár, strom ako kríž, vôňa malín nahradí kadidlo a vietor zastúpi kostolný orgán. A možno napokon na kraji lesa natrafíte na „Chatrč“, kde vás s otvorenou náručou privíta dobrosrdečná černoška, sympatický tesár a všadeprítomný duch života.
