Tesár...
Tesár najprv našiel drevo. Hrubý, padnutý kmeň stromu, zasiahnutý bleskom. Ležal uprostred krásnych štíhlych stromov, hrdo a pyšne sa vypínajúcich k oblohe. Očistil ho od kôry a ohmatal všetky jeho mozole a spáleniny. Hobľoval ho holými rukami, aby bol hladký a biely. Krv mu však pritom vytekala z doráňaných rúk a vpíjala sa do dreva. Rozmýšľal, čo z neho urobí. Stôl, aby bolo kde usadiť a nasýtiť hostí, alebo lavičku cez potok, aby ľudia nemuseli mať k sebe tak ďaleko. So spokojným úsmevom si peň vyhodil na rameno a začal ho ťahať von z lesa...
Vojak...
Vojak utekal už niekoľko dní. V horúčke a strachu, ktorý ho zväzoval a zároveň poháňal stále ďalej od smrti a bližšie k domovu, odkiaľ odišiel už pred mnohými rokmi. Utekal od života plného príkazov a zabíjania. Zabi, lebo zabijú teba. Strieľaj za slobodu, za vlasť, za Boha....Padol vyčerpaný do trávy a krv z jeho doráňaných rúk sa vpíjala do zeme. Rozmýšľal, čo urobí. Ako sa dostať domov skôr ako ho chytí hliadka. Skôr ako ho odsúdia ako dezertéra. V tom uvidel pred sebou na kraji lesa chlapa, ako niečo nesie na pleci. Možno guľomet. Videl ho veľmi rozmazane, ale nemohol riskovať. Zabi, lebo zabijú teba...... Krátka dávka zo samopalu a potom dlhý beh v tranze, cez lúku smerom k lesu. Mínu, ktorá mu vybuchla pod nohami, vlastne ani poriadne nepočul.....
Matka...
Matka vstala zo stoličky, ktorá sa s ňou rozlúčila tichým vrzgotom. Uviazala si na hlave čiernu šatku, prstami vyrovnala vlasy na čele a vyšla z domu. Už neplakala. Slzy stratila spolu so svojimi dvomi synmi. Jeden bol tesárom a druhý vojakom....
