Súčasnosť. Stojím v zástupe na mäsové výrobky a keď príde na mňa rad, asi tak tridsaťročná znechutená predavačka oprie o mňa svoj pohľad a povie kúzelné slovíčko „ Vám“ ? Ja jej však rozumiem. V skutočnosti chcela povedať „Dobrý deň prajem, čím Vám poslúžim mladý pán, máme tú výbornú čerstvú šunku v akcii a tú salámu na ktorú pozeráte radšej nekupujte, lebo už chytá takú pistáciovú príchuť.“
Ale pochopte, nemôže sa predsa s každým takto vykecávať, veď by skoro nič nepredala, znížila takto našu domácu spotrebu a výrazne ohrozila rast nášho národného hospodárstva. Tak jej len s úsmevom pozdravím a slušne až úctivo poprosím nakrájať 150 gramov dusenej šunky. Ona hodí požadovaný tovar na váhu a zvestuje mi, že tam je až 350 gramov a že musím vziať všetko, lebo ten zvyšok už ťažko predá. Keď poznamenám, že predsa len trvám na svojej pôvodnej verzii, zagúľa očami a odchádza do chladničky po novú šunku. Dostávam teda napokon to svoje a pri odchode od pultu už len začujem to ľubozvučné. „Vám“ ?
Niekoľko mesiacov predtým som sedel so svojou rodinkou v jednej pizzérii, kde chodíme už roky. Deti si objednali pizzu a ja s manželkou naše obľúbené cestoviny so smotanou a kuracím mäsom. Keď nám ich doniesli zahľadeli sme sa najprv do taniera a potom na seba. Pripadalo mi to, ako keby som sa na jedlo pozeral s otočeným ďalekohľadom. Tak som to reklamoval s tým, že porcie sa nám zdajú podstatne menšie ako sme dostávali doteraz a žiadal som nápravu. Mladá čašníčka sa po chvíli vrátila s odkazom od kuchára, že jedlo je v poriadku a že to predtým nám dávali väčšie porcie ako sme mali dostať. Normálne mi až stislo srdce, keď som si uvedomil, akú škodu sme za tie roky tejto pizzérii spôsobili.
Pred pár dňami sme boli na rodinnú večeru už v inej reštaurácii. Príjemné prostredie, jemná hudba a mladá čašníčka, ktorá vždy keď prechádzala popri nás, tak sa usmiala. Keď som sa na ňu usmial aj ja, manželka spozornela. Ale to už dievčina stála pri našom stole, s milým úsmevom a s rukou za svojim chrbtom. A ja som si spomenul na nášho svadobného čašníka....
Určite si mnohí z vás pamätajú na výbornú českú komédiu s Jozefom Abrhámom v hlavnej úlohe, s názvom „Vrchní prchni“, kde sa hlavný hrdina vydával za vrchného a vyberal od hostí peniaze. Padla tam tiež veta, že polícia ho úmyselne nechytá, lebo sa mu podarilo svojim konaním pozdvihnúť úroveň služieb. Vraj sa stačí len poškrabať za uchom a už je pri vás čašník.
Veru, možno aj nám by sa dnes zišiel taký falošný „vrchní“, aby v niektorých reštauráciách nemuseli mať imaginárny nápis „Zákazník - rýchlo prchni“.
