Najnovšie si podľa prezidenta USA môže Ukrajina za inváziu sama, lebo nespravila nič, aby agresii Ruska predišla. Tento spôsob celosvetovo pomerne rozšíreného myslenia možno nazvať „princíp znásilnenej ženy“. Mala oblečenú minisukňu? A čo čakala?! Nemala? Tak určite išla za tmy sama parkom. Nešla? Aj tak si za znásilnenie môže sama, lebo celkom určite spravila niečo čím násilníka vyprovokovala. A čo také spravila Ukrajina? Chcela byť súčasťou Západnej civilizácie a sama určovať, aký štát bude budovať a akých zväzkov bude členom. Využila presne to isté právo národa na sebaurčenie, ktoré bolo USA dopriate už v roku 1776 pri vyhlásení nezávislosti. No jej toto základné právo na existenciu najmocnejší muž planéty nepriznáva ani o 250 rokov neskôr. To je tá jeho sloboda slova a prejavu, ktorú vraj Európa nezmyselne potláča. Sloboda slova nie je a ani nemôže byť absolútna. Rovnako ako nemôžem popierať alebo dokonca sympatizovať a ospravedlňovať holokaust, nemôžem vyhlasovať tvrdenia, ktoré zjavne nekorešpondujú s realitou. Chcem anektovať Grónsko, získať znovu kontrolu nad Panamským prieplavom a od krvácajúcej Ukrajiny požadujem vzácne kovy ťažené na jej území. Chcem okamžitý mier na Ukrajine. Urobím Ameriku znovu veľkou. A čím drahý Mr.Trump? Tým, že si s Ruskom rozparcelujete svet podľa vlastných predstáv a plánov? Alebo tým, že znásilnite Ukrajinu s Ruskom ešte aj vy a prinútite ju vzdať sa územnej celistvosti a práva na sebaurčenie?
Európski lídri sa musia opäť jednotne postaviť za Ukrajinu, za jej trpiacich občanov, umierajúce ženy a deti. A jednohlasne odkázať prezidentovi USA, že myšlienky, ktoré verejne vyhlasuje sa v Európe 21.storočia nielenže nehovoria, ale je hanbou takou cestou čo i len uvažovať.
