Môžeme mať odlišné politické názory alebo byť charakterovo rozdielni. Jedny lepší, iní horší. Čo nás spája je krv prúdiaca v žilách, vzduchom okysličované pľúca s rovnakým „finále“ zavŕšeným smrťou. Nemôžeme preto chodiť okolo seba bez pozdravu ako auta okolo stĺpov pouličného osvetlenia. Na pozdrav sa odpovedá pozdravom. Na ruku natiahnutú k nám v geste blahoželania nesmie existovať iné gesto ako jej prijatie. Človek akoby tým hovoril: „ďakujem, že tu so mnou v tejto chvíli ste a spolu prežívame moju radosť“. Rovnako ako ocenenému študentovi je aj mne odporný spôsob, akým vyhral Peter Pellegrini prezidentské voľby. Podobne považujem postoj celej vlády voči vojnou krvácajúcej Ukrajine za ohyzdný, podlý a cynický. Na konci dňa je však Peter Pellegrini človek, nie prezident, ktorý sa zo študentovho úspechu úprimne tešil a nezaslúžil si trápnu urážku natiahnutej ruky bez jej potrasenia laureátom prijímajúcim cenu. V totalitnom režime sa našlo pár umelcov, ktorí odmietli Stranou udeľované ocenenie „národný“ či „zaslúžilý“ umelec. Napríklad Milan Lasica. Ako protest proti režimu neslobody. Najnovšie odmietla ocenenie Zdenka Studénková. Ako protest proti vyčíňaniu súčasnej vládnej garnitúry.
To je návod pre ostatných ocenených v budúcnosti ako protestovať proti tejto chamradi. Správne je odmietnuť a neprísť. Pán minister, pán prezident, ďakujem, ale od Vás neprosím, v žiadnom prípade!
