Nie je to nič prevratné, ani nič originálne. Nie je to nič obtiažné, ale predsa ťažko vykonateľné, lebo sa to týka vžitých stereotypov, našej iba veľmi ťažko sa zmeniteľnej podstaty. Nesledoval som politické diskusné relácie dlhšiu dobu, až do poslednej nedele. Človek žasne koľko osobných invektív tam zaznieva. „Vy tie návrhy ani nečítate, doštudujte si to. Aj tak Vám to je jedno, chystáte sa utiecť do Bruselu a víkendy tráviť na ranči v Austrálii“. Jeden druhému akoby zašifrovane hovoril „si chumaj, vypachtlaný obmedzenec, obyčajný táraj, daj sa vypchať“. Prečo vlastne toľko zloby, negativizmu až nenávisti? Vraj to získava body, percentá, ľudia to chcú počuť akoby iba potom prahli. Prvky vlastného života chcú vidieť všade ako to trefne nazval pápež „život telenovely“ premietaný v reálnom živote, osobnom aj verejnom. Ohovárania a intrigy. Nosí sa dať niekoho dole, dať mu po papuli, či už obrazne alebo ako v prípade Matoviča aj reálne. Prím hrá nikdy nekončiaca reality šou a dopyt po hrubostiach a vulgárnostiach najťažšieho kalibru. Mali by sme sa zlepšiť. Nemusíme sa hneď milovať, ani so sebou vždy súhlasiť, postačí vzájomná úcta a rešpekt. Polemika ako názorová konfrontácia je fajn, posúva nás, posúva spoločnosť. Ak bude náš život o súboji myšlienok ako žiť, čo je správne a čo nie, čo by som mal chcieť, čo v živote mať a čo mať nemusím, bude aj verejný život bohatší a lepší. Bude tiež o súboji vízii, o hľadaní spôsobov ako sfunkčniť zdravotnú starostlivosť, ako zreformovať vzdelávanie ako zvýšiť udržateľným spôsobom životnú úroveň. Koncentrujme sa na výsledok, lebo ten je dôležitý a uvedomme si, že k správnemu výsledku sa nesprávnymi metódami a postupmi nedorátame.
Slušnosť nech je cestou. A aj keď hneď nebudú Vianoce každý deň, budú aspoň raz týždenne.
