Často sa aktuálna situácia porovnáva s rokom 1998 a koncom mečiarizmu. Tiež tu je podobný „terorista“, ktorý rúca piliere demokratického režimu a devastuje právny štát. Odlišná je opozícia. Vtedy bola jej spoločná vízia jasná, vrátane ľavicovej SDĽ, ktorej členom bol aj Fico. Vstup do EÚ a NATO, náprava porušovania pravidiel právneho štátu, plus ekonomický rast. Bol tu líder so svojím dvorným ekonómom, ktorý išiel za týmto cieľom s buldočím zanietením. A práve to dnešnej opozícii chýba. Dokonca nie je jednotná ani v tom, čo vlastne chce dosiahnuť. Matovič postavil svoju vládu na antikorupčnosti a rozviazaní rúk spravodlivosti, čo bolo super, aj keď ostal vďaka Borisovi Kollárovi stáť na pol ceste. Dôkaz je generálny prokurátor. Menej dobré bolo, že „pomoc ľudom“, ako sám pomenoval svoju populistickú deviáciu, postavil na piedestál modly ako povestné „zlaté teľa“. No a úplne zlé boli jeho „atómovky“, zákernosť v politickom zápase a samodeštruktívna neschopnosť spraviť kompromis a dohodnúť sa – ani keď mu išlo o vlastný krk. Môže byť jeho správanie do budúcna iné? Akoby nestačilo Hnutie Slovensko s Matovičom, máme tu aj KDH, bez ktorého to nepôjde celkom určite, či už v koalícii s Matovičom alebo bez. Je prirodzené, že politická strana vstupuje do parlamentu so svojou agendou a víziami, programom a plánom, ktorý je pre ňu prioritný a snaží sa ho naplniť. Hnutie KDH však nechápe, že ich kultúrno - etické priority sú pre 90% občanov tohto štátu absolútne nedôležité a pre cca 30% voličov výslovne škodlivé, čo najlepšie vyjadril jeden zo zakladateľov KDH František Mikloško úvahou o „intersex“ dospievajúcom jedincovi. Zvyšné dve strany a potencionálne aj tretia balancujúca na hrane kvóra pre vstup do NR SR si svoju zodpovednosť uvedomujú a rozhodnú schopnosti lídra preferenčne najsilnejšieho PS ako dokáže „láskyplne“ presvedčiť lídrov KDH a Slovenska, čo je pre celú krajinu bytostne dôležité a že to nie sú akurát deklaratórne nepodstatnosti v Ústave ani rozhadzovanie peňazí vidlami kľačiac pred ikonou „svätej pomoci ľuďom“. Vôdzkou by mu pri tom mala byť skvostná myšlienka Mikuláša Dzurindu: „Na prvom mieste musí byť záujem krajiny, až po ňom záujem politickej strany a až nakoniec osobný záujem“. Môže sa to zdať príliš idealistické, naivné a nesplniteľné. Slniečkárske ako Havlovo „Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou“. Nejde iba o etický rozmer, ale v prvom rade najmä racionálny, lebo skutočná pravda ako taká vytvára realitu a spôsobuje dôsledky, kdežto lož tvorí iba falošné a nefungujúce predstavy. Podobne ako láska, ktorá dáva naším životom tretí rozmer a naopak zloba s nenávisťou spôsobuje iba všeobecný zmar a peripetie, adresátom aj odosielateľom. Ak by to tak nebolo, žili by sme teraz buď v Tretej ríši alebo v rozkvitajúcom komunizme. Alebo skôr nežili vôbec.
Slovensko má, samozrejme, nádej. Stačí ak elita dodrží zmienené 1) krajina, 2) strana, 3) osobné záujmy. A nepoprehadzuje pritom poradie.
