Natíska sa prirodzená odpoveď. Každý z nás si radšej pripomína pozitívne udalosti a tie negatívne sa snaží zo svojej mysle vytesnať. Avšak, existuje aj iná príčina. Pred niekoľkými dňami sme oslávili 74. Výročie vypuknutia SNP. Pompézne oslavy, národná hrdosť. Nikde som však nepočul snahu o objektívne zhodnotenie významu povstania. Nikde som nepočul otázku prečo sme nepovstali trebárs už v roku 1941 a nie až v roku 1944. Dňa 9.septembra 1941 prijala slovenská vláda nehanebný Židovský kódex, ktorý vyhlásil skupinu vlastných občanov za menejcenných a vystavili ich prenasledovaniu, diskriminácii a deportáciám do koncentračných táborov. Nasledujúce 3 roky sme vzorne arizovali a v čase, keď sa spojenci vylodili v Normandii a pred našimi východnými hranicami stála Červená armáda, teda o výsledku 2.svetovej vojny už bolo de facto rozhodnuté, sme povstali. Nuž dobre, radšej neskoro ako nikdy, vraví sa. Ale aróma účelovosti, oportunizmu a kalkulácie sa tým sotva rozplynie.
Bolo zaujímavé sledovať ako sa pri príležitosti zmieneného štátneho sviatku striedali na pódiu naši čelní predstavitelia a predbiehali sa vo vyhláseniach o akýchsi imaginárnych hrádzach, ktoré je nutné postaviť šíriacemu sa extrémizmu a fašizmu. Boli to tí istí politici, ktorí sú zodpovední za neutešený stav našej spoločnosti, za nefungujúce štátne inštitúcie, za krádeže vo verejnom obstarávaní a v neposlednom rade aj za absenciu zmysluplnej stratégie riešenia rómskeho problému . Skrátka, za banánovú príchuť našej súčasnosti, ktorá je príčinou „hnednutia“ názorov aj inak súdnych občanov tohto štátu, v ktorých zlyháva demokracia a preto ako cestu z marazmu ponúka riešenia extrémne. Ako pred 80-imi rokmi, rovnako aj teraz je dôležité nájsť vinníka mimo nás. Vtedy to boli Židia, dnes sú to Rómovia. Náckovia v parlamente nám vytrvalo ostreľujú obe signálne sústavy prebúdzajúc v našom vnútri jednu z najprimitívnejších ľudských emócii – rasovú nenávisť prameniacu v strachu z inakosti. Nepoznajúc históriu stávame sa obeťami vlastného sebaklamu, kedy si nevytvárame názory z overených faktov, ale fakty selektujeme a prispôsobujeme vlastnému, zjednodušenému videniu sveta.
Všetko sa začalo odôvodnenou, naoko racionálnou nenávisťou a skončilo tým najhorším v histórii ľudstva. V nedeľu som si spomenul na deti, ženy, starcov ako na kosť vychudnutí a zúbožení zazerajú cez plot z ostnatého drôtu a snažil sa predstaviť si, aké hrôzy prežili. Spomenul som si na pokusy Anjela smrti, umierajúcich v plynových komorách, na popravených ranou do zátylka. Holokaust nie je len memento, ale aj dôkaz. Dôkaz zverskosti driemajúcej v našom srdci.
