Keď som navštívil Ameriku pred dvoma rokmi, bol som z nej natoľko ohúrený, že som si dosť málo všímal veci, ktoré si všímam dnes. Vozil som sa na bicykli, napchával sa hamburgermi, kúpal v oceáne a každý deň strapkal do likerstore po basu plzeňského piva. Ale nevšímal som si veľmi to podstatné - život v Amerike.
Dnes, po dvoch dňoch, ktoré som väčšinou strávil s ľuďmi, ktorí tu žijú (príčinou bolo najmä to, že som bol/som chorý), som si ich mal čas trošku okuknúť. A s niektorými poznatkami sa rád s vami podelím. Teda, ak máte záujem :)
Tak v tomto baráku bývame, i keď najbližšie dni sa sťahujeme inam a ja vôbec netuším kam...
V prvom rade je nutné poznamenať, že aj Američania sú (po)tvory z mäsa a kostí, ktoré zažívajú svoje radosti i starosti. Ale to vám určite nehovorím nič nové a tak spomeniem aspoň veci, ktoré sa mi javia ako pomerne odlišné od nás.
Začnem ránom - vstáva sa tu spravidla o čosi neskôr ako u nás. Aj teraz, keď píšem tieto riadky (10:50 a.m.) je ešte polovica domu pod duchnou a tá druhá sa dakde fláka. Poznamenám, že chvalabohu, lebo notebook je výnimočne opustený. Ale nikto ešte nešiel do práce. Včera sa mi jeden z miestnych sťažoval, že musí skoro vstávať, lebo mu šéfka povedala, aby prišiel na desiatu - celkom milé :) Keďže som tu zažil tento rok len dvojo raňajok, nemám veľmi možnosť hodnotiť, či sú stále tak sladké, ako teraz, ale zdá sa mi, že hrozienkové koláče a osie hniezda poliate dakým sladkým maglajzom, by väčšinu Slovákov od ranného prísunu potravy odradili.
Kým boli domáci v práci, preskúmal som obsah ich chladničky. Keďže som sa "aklimatizoval" už pred dvoma rokmi, neprekvapilo ma, že po jej otvorení na mňa zízali zásoby, ako keby mala prísť vojna alebo prinajmenšom hospodárska kríza. A že to je parádne veľká chladnička, máte možnosť vidieť na priloženom zábere. Ono, všetko tu je strašne veľké. Autá obludných rozmerov i výkonov (benzín je tu stále lacnejší ako u nás), šporák s rúrou má kapacitu menšej závodnej kuchyne, v umývadle by sa dali usporiadať plavecké preteky a práčka, sušička, či umývačka riadu by u nás pokryla potreby celého paneláku.
Americká chladnička v plnej poľnej
Ešte som sa chcel vrátiť k cene benzínu. Pred dvoma rokmi tu stál galón (3,8 litra) cca dolár deväťdesiat. Dnes natankujete za 3,15 $ a ľudia nevyzerajú nervózni. Nervózny som bol len ja, keď mi v nemocnici za bežné vyšetrenie vystavili účet na 148 doláčov s tým, že ešte môžem byť rád, lebo keby mi brali krv, zaplatím pol tisícky. Ale aspoň som si mal možnosť pozrieť, ako vyzerá nemocnica zvnútra aj so starostlivosťou o pacientov. Niekto namietne, že za tie peniaze by sa dobre postarali aj u nás, ale vedzte, že miestni majú základnú zdravotnú starostlivosť grátis a ak sa dobre poistia aj cezpoľní (samozrejme, že občania USA), tak nezaplatia nič ani oni.
Včera večer ma veľmi prekvapilo, ako sa tu chodí na spoločné večere. Teda ani nie tak, ako chodí, ale ako sa potom platí :) Určite netreba spomínať, ako to funguje u nás - vyberie sa partia do reštaurácie, objedná si obed alebo pivo a ten, ktorý pozýval, platí. Tu sme boli včera pozvaní bratovou kamarátkou do talianskej rybárskej reštiky, zjedli a vypili sme, čo nám nosili - dokonca mi celý personál zaspieval pri koláči so sviečkou pravú nefalšovanú Happy brithday - a keď doniesli účet, tak som očakával, že sa dievča plesne po vrecku. Omyl. Všetci zainteresovaní sa chytili kalkulačiek a výslednú sumu 211 dolárov vydelili siedmymi. Každý vycáloval cez 30 dolárov (teda brat aj za mňa, chudobného príbuzného) + 15% tringelt a šlo sa domov. Keď som sa cestou pýtal, že či je normálne, ak niekto oslavuje a pozve kolektív na večeru, aby každý platil za seba, dostalo sa mi stručnej a jasnej odpovede - Áno, tak to tu chodí.
Výhľad z okna
S ďalšími postrehmi sa ozvem trochu neskôr, ak vôbec, lebo sa práve ideme sťahovať... vlastne, to je tu tiež bežné, večne sa niekam migruje... Tak, see you later :)
