
Nie je mi však jedno jediné. Smrť. Zbytočná smrť. Najmä, ak naveky odídu tí, ktorí nemuseli. Nech už je za to vinný ktokoľvek, je mi ľúto ĽUDÍ. I tých, ktorým budú chýbať. Nie, neplánujem byť smutný od dnešného poludnia a ďalších 24 hodín, neriadim sa príkazmi zhora, kedy treba a kedy netreba smútiť. V hrudnom koši každého človeka je totiž priečne pruhovaný sval, ktorý sa nepýta, čo má a čo nemá, jednoducho kašle na pretvárku a „vysiela signál“, v ktorom je v plnej úprimnosti obsiahnuté to, čo cíti. Radosť i bolesť... Či už ide o stratenú lásku alebo človeka. Avšak ten, čo stratil lásku, môže byť ešte raz znovu šťastný, tak ako i objekt jeho nenaplneného citu. Ale čo má robiť ten, komu odišiel niekto blízky naveky?!
Robte, čo uznáte za vhodné. Ja skladám hold tým, ktorí nemuseli a predsa zahynuli. Nikdy neobjímu svoju ženu, nepohladia svoje deti, neposedia s kamarátmi... Nepoznal som ani jedného z nich a predsa mi je smutno. Tak ako z každej negatívnej správy z televízie, novín... Či to sú nešťastné nehody na cestách, nevyliečiteľné choroby, prírodné katastrofy, obete terorizmu... Smrť je prapodivná súčasť života a jediná istota každého z nás. Avšak, každý má právo na to, aby odišiel nenásilne a prirodzene. Narýchlo a nečakane sfúknutá sviečka života - to nie je pekné... A najmä nespravodlivé!
Vám, ktorí už nie ste medzi nami (a keďže toto sa týka predovšetkým posádky i pasažierov lietadla, ktoré sa vracalo z mierovej misie v Kosove a do cieľa svojho letu nikdy nedoletí) - hoci som vás nepoznal, viem jedno - ak sú z vášho náhleho odchodu smutné tisíce ľudí - nemohli ste byť zlí. Na ľudí, ktorí nezištne konali dobro, budú všetci i v dobrom spomínať. Na to všetko pekné, čo s vami prežili i plánovali ešte prežiť. I keď so slzami v očiach, musia to byť krásne spomienky... Chcem dúfať, že ste boli posledným dôvodom na obrovskú bolesť v srdci v takom rozsahu. Keďže ste konali dobro, tak za všetkých, ktorým ste pomohli osobne, ďakujem. In memoriam.