ako je už pre naše vlaky zvykom, do popradu prichádzame s dvadsať minútovým meškaním a kývame nášmu autobusu (spoju) ako odchádza preč zo stanice. je 12:10 a najbližší nám ide až za hodinu a pol. idem do bankomatu, no zisťujem, že na účte nemám ani fuk. mišo to tu pozná, takže nás hneď zavádza do jedného hotela s kvalitným pivom. mne pivo nechutí, no oni v ňom cítia všetky možné príchute a pritom sa tvária akoby boli profesionálnymi degustátormi. ešte chvíľu sa moceme po poprade a ideme na bus. vystupujeme v ždiari. prezlečieme sa, nasadíme preplnené ruksaky a ideme. z asfaltky sa pomaly dostávame na úzky chodníček pomedzi lesom a s mamkou sa odpájame od zuzky a miša. asi po hodine cesty narážam na problém a zisťujem, že asi nebola najlepšia voľba si zobrať nepreskúšané topánky, ktoré celý svoj život stáli zatvorené v našom obuvníku. na pravej topánke sa mi popraskala celá podrážka a po chvíli sa z nej kúsok odlomil. nerobil som si z toho ťažkú hlavu, lebo som si pomyslel, že to prejdem aj bez jedného bezvýznamného kúsku podrážky. no rýchlo som pochopil, že ten bezvýznamný kúsok gumy bol veľmi významný. postupne sa mi začala robiť diera do topánky až som začal cítiť mojou ponožkou i zem, teda sneh. nejak som to pretrpel a vyšli sme na široké sedlo. rýchlo sme sa najedli a ako sa na záchranára patrí mi brat obviazal obväzom topánku, ktorá bola už takmer bez podrážky. nakoniec mi ešte navliekol mačky a už sa celý zmrznutí vyberáme na chatu pri zelenom plese. cestou stretáme kamzíky a pomaly sa dostávame zo snehu do blata ako aj zo svetla do tmy. prechádzame popri bielom plese a o pol hodinu konečne narážame na lúče svetla z chaty. objednal som si buchtu na pare, no prišla mi hotová knedľa preplnená lekvárom, tak som o pomoc požiadal miša, ktorý sa do nej bez váhania pustil. najedení a oddýchnutí sme sa pobrali do ubytovne, kde som po polhodinovom počúvaní poliakov nadávať konečne zaspal.
ráno sa dozvedám, že sa brat v plese neplánovane osviežil. skákal po čisto zamrznutom ľade a prepadol sa. na raňajkách sa pýtam tety za pultom, či nemajú lepiacu pásku alebo niečo, čím obviažem skoro rozpadnutú topánku. usmiala sa a podala mi lepidlo na drevo. tak nič. dali sme ešte fotky s maskotom chaty – psom, čo vyzeral viac ako dvojmetrový biely huňatý brmbolec. po chvíli už ani nevnímam, že mám niečo s topánkou, lebo sa plne venujem uhýbaniu snehovým guliam, ktoré po mne hádže brat. pri reťaziach sa mišo zastavuje aby vystrašenej keňanke ľadom a snehom pomohol. sme na ceste ku skalnatému plesu, na ktorej stretáme plno turistov, ktorí sa neveriacky pozerajú na moju dvakrát obviazanú zablatenú rozpadajúcu sa topánku. no prichádzam na to, že je to najlepšia vec, čo sa mi mohla stať – mám barefootové tenisky a pritom stály o polovicu menej ako originály. len vďaka nim som cítil aj najmenší kamienok na ceste. na skalnatom sme sa stratili, našli a išli. po 10 minútach sedíme pred skalnatou chatou a pijeme kofolu pri pojedaní arašidov. po hodinovej pauze sa vydávame na cestu a záchrana konečne prichádza. veva mi doniesla staré gumené topánky, ktoré boli v tom momente najpohodlnejšie aké som mal kedy v živote obuté. až teraz som mal možnosť tie predošlé zbaviť bielo-hnedého obväzu a pozrieť si v celej ich kráse. po smiechu a nadávaní na topánky sme pokračovali ďalej. dorazili sme na zamkovského chatu, no toľko ľudí čo tam bolo som nevidel ani na levickom jarmoku. sadli sme si a zistil som, že nie som jediný, čo si musel prejsť zničenou topánkou polku túry – zuzke sa odlepila jedna vrstva predku podrážky, tak sa jej ho teda pokúsil mišo zalepiť lepiacou páskou, ktorú sme si vypýtali na chate. ja si moje bezpodrážkové topánky vešiam na jeden stĺpik ako výstrahu turistom a vydávame sa na poslednú cestu tohto dňa. koncom cesty si to na téryho chatu vybieham a stretám plno ľudí v bundách, no i zopár v krátkom tričku, či bez trička. pri malom spišskom plese sa vyhrievam na slnku a užívam si nekonečné západy slnka. po 20 minútach prichádza mišo so zuzkou. veva s mamkou tak 10 minút za nimi. mišo a veva sa pripájajú ku mne v pozeraní zapadajúceho slnka. cítime sa ako malý princ, len namiesto chodenia po svojej malej planéte sa musíme každé 2 minúty postaviť a prejsť zopár metrov vyššie. po vyslúženej chvíľke oddychu ma opúšťajú a mne napadá myšlienka kúpania sa v plese, no nateraz ju nechávam len ako myšlienku. všetci sme sa do chaty išli najesť a potom mi mišo hovorí, či sa nechcem ísť kúpať. som za všetkými desiatimi, tak sa vyzlečieme iba do boxeriek a hádžeme sa do plesa obkoleseného snehom. mišo vychádza skoro hneď. ja som ešte pózoval jednému turistovi na fotku, ale tiež som sa bral z vody von ako rýchlo to šlo. večer sme si zahrali spoločenské hry, umyli zuby v mrazivej zime a šli spať.
po zobudení sa vyzvedáme od chatára, či by sa dalo prejsť cez priečne sedlo, no jasne nám naznačí, že tam je kopa snehu a nebolo by to veľmi rozumné. som sklamaný, no hádam to vyjde niekedy nabudúce. vraciame sa na zamkovského, kde beriem topánky alebo aspoň to, čo z nich zostalo a pokračujeme. zastavíme sa pri rainerke, potom na hrebienku a obedujeme v starom smokovci. a potom už len vlakmi (starý smokovec – poprad; poprad – vrútky; vrútky – banská bystrica; banská bystrica – levice) domov. pravdaže, keďže som nemal miestenky, tak ma hneď dvakrát vyhodili, no týmto nešťastím som nejak zablúdil do najnovších vagónov a v jednom kupé mali miesto aj pre mňa. žiaľ pokým sme sa dopravili do levíc už bolo 18:38 namiesto 18:16 a tak sme museli do kostola ísť celí špinaví.
