Druhá smola spočíva v tom, že ich doterajšie postavenie bolo až príliš biedne na to, aby dokázali masovo nechodiť do práce viac ako niekoľko dní a nečeliť pritom existenciálnym rodinným krízam. Za takýchto okolností sa podobá celý učiteľský štrajk skôr na symbolický akt než systémovú nátlakovú akciu.
Napriek tomu si myslím, že učitelia napokon dostanú viac, ako im je teraz ponúkané, aj keď nie o veľa. To najmenej, čo môže Ficova vláda urobiť je nezáväzne sa zaviazať, že dostanú to, čo v tejto chvíli požadujú, hneď ako sa naplní cieľ pre deficit verejných financií (čo by malo byť už v budúcom roku). Je to však skôr podpora a sympatie drvivej väčšiny spoločnosti, ktoré ju tlačia aspoň k takémuto kroku.
Problém týchto sympatií je v tom, že nejde o nič viac ako o solidárne gesto. Pravdepodobne každý z nás si aspoň intuitívne uvedomuje význam vzdelania a kauzalitu, ktorá hovorí, že bez vzdelaných občanov nebude spoločnosť nikdy prosperovať. Ak to tak je, prečo a kedy sme sa dostali až do stavu, že učitelia majú spomedzi všetkých krajín OECD najhoršie mzdové podmienky v pomere k iným profesiám, vyžadujúcim vysokoškolské vzdelanie? Pozrime sa na to inak.. koľkí z nás by boli ochotní platiť vyššie dane, aby učitelia dostávali viac na mzdách?
Učiteľské povolanie si na Slovensku drží rovnakú prestíž a popularitu, akú majú predavači zeleniny. Ako sú však na to iné profesie? Ktoré povolanie sa u nás okrem hokejistov teší skutočnej spoločenskej prestíži a kvalitnému finančnému ohodnoteniu? Aké postavenie majú špičkoví slovenskí vedci, profesionálni úradníci, novinári, sociálni pracovníci, či umelci? Nakoniec zistíme, že problém nie sú nízke platy jednej profesijnej skupiny. Skutočný problém tkvie v celkovom mentálnom nastavení tejto spoločnosti. Žijeme totiž v štáte, v ktorom považujeme prakticky všetko za zlé a preto nie sme ochotní do ničoho významnejšie investovať. Chýbajú nám kolektívne hodnoty, či spoločenské priority. Vzdelanie, veda, alebo umenie nie sú pre nás skutočnými hodnotami, do ktorých by sa oplatilo investovať.
Myslím, že tu ide o hlboko zakorenenú krízu dôvery. Nedôverujeme štátu, politikom, Európskej únii, trhu, našim súdom, lekárom, dokonca ani vlastným susedom. Nedôverujeme nikomu. A bez dôvery neexistujú hodnoty. Akákoľvek dôvera sa nebuduje ľahko a nie je automatická. Aby mohli učitelia v budúcnosti zásadnejšie zmeniť svoj status, tou najlepšou cestou je vykonávať svoju prácu kvalitne. Súčasné sympatie spoločnosti sú dobrou správou, ale nateraz sa obávam, že ide skôr o solidárne gesto než o reálnu spoločenskú objednávku na posilnenie hodnoty vzdelávania.
