Po tom všetkom, čo napísali moji spolužiaci, sa začínam cítiť trošku trápne. Nie preto, že aj ja musím napísať tento blog. Skôr či neskôr by som ho určite napísal. Sám od seba. Len preto, lebo cítim krivdu a potrebu sa vyjadriť. Staviam sa k tomu síce trochu flegmaticky až mam**čisticky, ale nemyslím si, že máme na Slovensku nekvalitné vysoké školy. Ani to, že ich je veľa. Samozrejme, aj o tomto môžeme diskutovať, že načo je Vysoká škola Šaňa Duba, ale o tom som nechcel.
Zastávam názor, že každý v živote si je strojcom vlastného šťastia + kontakty, peniaze, atď. ALE! ,,Kto chce kam, pomôžme mu tam!“ Som študentom Fakulty masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. (Skús dať nejaký hejt a aj ty dostaneš vidličku do oka). Svoju vysokú školu vnímam ako pomoc. Nie ako prostriedok k dosiahnutiu titulu, ale ako pomoc k dosiahnutiu svojho životného sna. Bohužiaľ, ak chceš byť v dnešnej dobe úspešný, musíš mať trošku široké lakte. Samozrejme, že vysoké školy produkujú veľa študentov, ktorých trh aktuálne nepotrebuje. ALE! Ten trh niekoho potrebuje. Potrebuje ľudí, ktorí dané odbory študujú. Nepotrebuje ich síce toľko, ale ten priestor pre tých najlepších tu je. Že nie si najlepší? ,,A čo si spravil pre slovenský romantizmus?!“ Čo si na vysokej škole spravil preto, aby si to v živote niekam dotiahol. Čo tak prestať plakať nad tým, že nás je všetkých veľa, a že aj tak všetci s titulom skončíme v mekáči alebo v Tescu za pokladňou (ak ho dovtedy nezrušia)? Ja osobne chcem, aby mi škola pomohla sa dostať tam, kam chcem.
Titul v dnešnej dobe nie je zárukou ničoho. Poviem vám (napíšem) aj konkrétny príklad, aby sme tu všetci nepísali len hlúposti do vetra. Všetci, naozaj všetci študenti na vysokej škole, akejkoľvek, majú predmety, ktoré považujú za zbytočné, priam absurdné. Ale učia nás profesori, doktori, vedci s chsgskdnfbf titulom pred menom, cschfjdodzb titulom za menom. Mňa učí aj pani Andrea Bugošová. Že neviete, kto to je? Daj si do googlu, nemám čas ti to rozpísať. ALE! Je to žena, bez akéhokoľvek titulu. Žena z praxe, vďaka ktorej sa napríklad posúvajú nielen naše fakultné médiá, ale aj ľudia pracujúci v nich. Žena, vďaka ktorej viem, že akcia neprebieha (lebo prebieha iba koza cez cestu), že číslo dvadsaťjedna nie je dvadsaťjedna, ale dvadsaťjeden, a že jedna je povolené len v športovej terminológii a mnoho ďalších. Bez akéhokoľvek titulu ma niekam posúva. A nielen mňa. Žena, ktorá chcela vždy pracovať v rozhlase a po niekoľkoročnej kariére, kedy už mala iba šúpať zemiaky a robiť mužovi ,,fučku“, sa rozhodla svoje skúsenosti odovzdať a začať vychovávať ľudí, ktorí sú v mediálnom prostredí veľmi potrební. Je nás veľa. Je. A čo?! Ak si na vysokej škole len preto, lebo sa ti nechce chodiť na úrad alebo preto, lebo ,,šak čo budeš“, tak si znova pichni vidličku do oka a odíď.
Netvrdím, že túto školu dokončím (hoci chcem). Ale mám stále otvorené oči, uši, nosy, zuby, všetko a čerpám. Čerpám kontakty, informácie, vedomosti a skúsenosti. Nemám čisté áčka (veď ako dopadlo moje maturitné vysvedčenie,hmmmm), ale robím popri škole všetko možné aj nemožné, aby sa mi nestalo, že vyjdem zo školy, budem sa chcieť zamestnať a niekto mi povie, že chce človeka s dvojročnou praxou. Ja sa vtedy len usmejem a prejdem si s ním svoj životopis a odporúčania. A ty hamuj plakať nad tým, koľko máme vysokých škôl, koľko máme veľa študentov, a že do nás tlačia teoretické poznatky a ,,ako božemôjkristepane“ môžem získať počas štúdia na vysokej škole prax. Jednoducho.
Je pravda, že to, čo píšem, je veľmi subjektívne a vsádzané skôr na moju školu a moju fakultu, ale mi kriste nehovor!, že ty si na STUčke nemôžeš mixovať chemikálie a robiť bumbác pokusy vo voľnom čase. Môžeš! ,,Kto chce kam, pomôžme mu tam!“ Mne Fakulta masmediálnej komunikácie, Rádio Aetter.sk a niektorí skvelí vyučujúci/pedagógovia naozaj pomáhajú dostať sa tam, kam chcem. Nezamýšľam sa nad tým, že sa mi to nepodarí. Lebo ak by sa to stalo, pichnem vidličku do oka sám sebe.
