Väčšinou sme dali prednosť prírode pred urbanizovaným prostredím a celkovo sme sa obvykle snažili vyhnúť preľudneným a najnavštevovanejším lokáciám. Miesta, kde na malej ploche boli desiatky foťákmi ovešaných Aziatov a nemeckých dôchodcov, sme sa skrátka snažili obchádzať.
Celková dĺžka tohto tripu, ani jeho trasa nebola presne stanovená. Vopred sme si trasu pripravili iba orientačne a za pochodu ju prispôsobovali okolnostiam, pocitom, túžbam... Ďalším cieľom bolo pokúsiť sa vynaložiť čo najmenej finančných prostriedkov. Ako „low cost“ model sme väčšinu nocí stanovali – podľa možností na voľnom priestranstve, mimo kempov. Ak sme predsa len navštívili väčšie mesto, kde sme chceli zotrvať, vyhľadali sme hostel.
Ako bolo spomenuté, presná trasa sa vyvíjala spontánne, dopredu sme mali pripravených iba pár záchytných bodov, ktoré sme mali v pláne navštíviť. V podstate sme ale každé ráno rozložili mapy a dohadovali sa, kam ďalej a ktorým smerom. Niekedy sme dali aj na odporúčania ľudí, ktorých sme stretali po ceste. Okrem máp sme neraz siahli aj po navigácii v mobile.
Výhodou bol nielen nízky rozpočet, ale aj flexibilita. Kde sme chceli, tam sme zastavili, vystúpili, prešli sa, kochali sa... Či už dlhšie, či kratšie. Alebo sme si dali rozchod s tým, že v nejaký čas sa opäť stretneme pri aute. Našťastie sme nikdy nemali problém dohodnúť sa. Rovnako to bolo s jedením počas ciest. Keď sme boli hladní, niekde sme zastavili a najedli sa. Občas v parku, občas na odpočívadle, v nejakom altánku, alebo aj narýchlo v aute.
Pokiaľ sme už mali rozložený náš minitábor, tak sme si niekedy zakladali oheň, aby sme mali aj teplú stravu. Hygiena bola striedmejšia. Sprchovali sme sa vtedy, keď sme práve zakotvili v kempe alebo v hosteli. Vodu sme však so sebou mali nonstop v bandaske a trochu „ošpliechať“ sa dalo bárskde pri prameňoch či v nákupných centrách.
Okrem spomínanej bandasky s vodou a variča sme mali so sebou stany, spacáky, karimatky, prenosnú chladiacu skrinku a trochu oblečenia (pralo sa v rukách, takmer pri každej príležitosti). Viete si asi predstaviť, že sme boli nabalení množstvom trvanlivých potravín a paštét, ale nepohrdli sme ani kúpiť si v jednotlivých štátoch niečo typické pre danú krajinu, alebo si normálne uvariť. V našom vybavení samozrejme nechýbala lekárnička, hŕstka kuchynského vybavenia či hŕba toaletného papiera :-)
Vyrážali sme v druhej polovičke mája, z malej „usadlosti“ v srdci Slovenska – z dedinky Polom. Vyrazili sme nad ránom smerom na východ Slovenska, kde sme na poludnie prekročili hranice. Keďže Rumunsko je najbližšia krajina, s ktorou Slovensko priamo nehraničí, už poobede sme dorazili na maďarsko-rumunský hraničný prechod.
Prvé miesto, kam sme mierili, bola obec Sapanta, v ktorej sa nachádza tzv. Veselý cintorín. Ešte pred ňou nás ale milo prekvapila jedna obec s dvojjazyčným označením. Niektoré obce mali okrem rumunského názvu aj maďarský alebo ukrajinský; ale slovenský – Ľudovítove Údolie – nás milo prekvapil. Ale naspäť do Sapanty, kde slová „cintorín“ a „veselý“ môžu fungovať dohromady. Pekné náhrobné kamene s obrázkami a textom, ktoré popisovali život zosnulých a nad nimi týčiaci sa nádherný kostol.
A to bolo na celý deň všetko, už bol večer, trebalo si nájsť pľac, kde sa zložíme. Prvú noc sme zažili zrejme najviac adrenalínovú situáciu. Boli sme v stanoch a chystali sa spať, keď sme zrazu počuli hlasy. Nebol to nikto z nás. Neskôr na naše stany začala svietiť baterka a niekto sa nám v rumunčine prihováral. Odpovedali sme anglicky, na čo sme sa dozvedeli, že ide o „border police“, čiže hraničnú políciu. Boli sme iba kúsok od Ukrajiny a v dnešnej dobe sme na lúke s rozloženými stanmi mohli vyzerať ako nejakí migranti. Napokon si asi všimli slovenskú ŠPZ a skôr ako sme sa rozzipsovali a vyšli von, aby sme si vyjasnili situáciu, boli preč...
Na druhý deň sme sa vydali smerom do stredu Rumunska. Ešte ráno sme prechádzali dedinou Barsana, kde sme sa proste museli ísť pokochať množstvom drevených kláštorov, kostolíkov, altánkov... no proste budov, postavených na jednom mieste.
O kúsok neskôr sme sa dostávali už do horského pásma. Cesty boli stále horšie a príroda stále krajšia. Na margo rumunských ciest je nutné povedať, že v mnohých častiach krajiny sú také ako naše, často sú však aj horšie, ale občas sú aj.......... ešte oveľa, oveľa horšie! :) Naozaj sme sa niekedy presúvali veľmi pomaly, pretože to bola sem-tam prekážková dráha. V Rumunsku sú ľudia naučení úplne bežne jazdiť v protismere, pokiaľ je vozovka na druhej strane lepšia. Čoskoro sme to pochopili a robili to isté. K tomu všetkému sme narazili na nemalé množstvo robotníkov, ako tie cesty opravujú. Takže, nekrivdime Rumunom, možno budú mať čoskoro skvelé, nové, opravené cesty :)
Ďalší deň sme sa presunuli až k delte Dunaja. Poobede sme prechádzali cez tento európsky veľtok kompou v meste Braila, čo je bežnejší typ presunu cez túto rieku ako po moste. Cestu kompou sme v ten deň absolvovali ešte dvakrát – cez južné rameno delty Dunaja. Tak sme vkročili priamo do jej srdca. Cesta taká, že by sme boli šťastní za tú, ktorá bola v horách. Ľudia žiadni, holé polia, ale aj zvláštne čaro, ktoré táto časť krajiny mala. Dorazili sme k prostrednému ramenu delty, popri ktorom sme sa presúvali ďalej a hľadali kemp. Žiaľ, neúspešne, a tak sme sa vrátili a kompou sa presunuli nazad a vydali sa ďalej – až do dediny Murighiol.
Tam sme v kempe strávili dve noci. Jeden deň sme prišli, druhý deň sme si prezreli okolie (výlet k Čiernemu Moru), tretí deň sme boli na plavbe po jazerách delty a poobede sme odchádzali.
Šiesty deň sme prechádzali krásnym rumunským mestom Brašov, blízko ktorého sa nachádza hrad Bran, ktorý je slávny kvôli Drakulovi.
Tam sme sa ale dlho nezdržali, pretože sme mali namierené ďalej – na horský prechod Transfagarasan. Cesta, ktorá prechádza skrz druhé najvyššie pohorie Karpát (prvým sú Tatry), je jedným z najkrajších horských prechodov na svete a veľmi sme sa naň tešili. Už presun k nemu bol čarovný. Prírodné scenérie, výhľady, prenádherné horské hrebene, ktoré nemali konca kraja... Rovnako tak naše nadšenie; čo sa však čoskoro zmenilo. Horský prechod bol totižto uzatvorený. Prišli sme presne o týždeň skôr ako ho mienili otvoriť. Bolo nám z toho smutno, ale rozhodli sme sa ísť aspoň po priehradu, od ktorej sa to celé začína. Už cesta k nej bola nádherná, a preto myšlienka, že si musíme nechať zájsť chuť, nám spôsobovala nepríjemné pocity.
A keďže sa blížil večer, bolo treba sa niekde rozložiť. To sme učinili priamo v strede obce Corbeni. Mali sme trochu obavu, že budeme takto priamo na očiach, našťastie s tým nebol problém. Dokonca sme mali zážitok z toho, ako priamo cez náš minitábor prechádzalo nemalé stádo oviec. Bačovia odviedli výbornú prácu a ovečky nám (ani našim stanom) neskrivili ani vlas.
Ďalší deň sme mali v pláne po takmer týždni opustiť Rumunsko a vydať sa do Srbska. Posledné nákupy, zameniť peniaze tesne pred hranicou a hor sa do ďalšej krajiny. Priamo na pohraničí sme mali možnosť pokochať sa dovtedy najkrajším pohľadom – ako vystrihnutým z obrazu. Roklina s názvom Železné vráta, kde dve krajiny rozdeľuje mohutná rieka. Milovníkom ságy Pána prsteňov môže byť ten pohľad povedomý, údajne sa práve tam natáčali nejaké scény. Za seba však nemôžem podať bližší popis, pretože som ich nevidel. Nad riekou sa na Rumunskej strane týčila najväčšia kamenná socha Európy – socha kráľa Decebala.
Niekde na týchto miestach sme absolvovali jednu nepríjemnosť, úplne nám vypovedala batéria v aute. Musím povedať, že sme mali veľké šťastie, že sa tak stalo priamo v obci a len necelý kilometer od čerpacej stanice. Lacný špás to nebol, ale bolo nutné kúpiť novú. Navyše k nej máme záruku 24 mesiacov, takže ak by prestala fungovať, stačí ju ísť vyreklamovať do Srbska :)
Aj kvôli zdržaniu s batériou sme dorazili do kempu v obci Veliko Gradište až za tmy. Mimochodom, kempy aj v Rumunsku aj v Srbsku boli veľmi lacné, okolo 2-3 eur na noc za osobu.
Ďalší deň sme sa vybrali do Belehradu. Srbsko je na severe rovinaté, takže nebolo príliš čo obzerať. V tejto krajine sa oficiálne používa cyrilika, avšak jej neznalosť väčšinou vôbec neprekáža. Naša skúsenosť bola, že cyrilika mala oproti latinke dokonca menšie zastúpenie.
Belehrad bolo jediné miliónové mesto, na ktoré sme narazili počas nášho tripu. Zároveň to bolo prvé mesto, kde sme prespávali v hosteli. V hlavnom meste Srbska sme si dali rozchod, a teda každý mohol navštíviť to svoje. Trhy, historické pamiatky, parky, zábavu a bary, obchody atď. V Belehrade na nás dýchala národná hrdosť, do očí bijúca sympatia k Rusku a antipatia k USA a videli sme aj nejeden protikosovský leták. Priamo pred budovou Národného zhromaždenia Srbska bolo vyvesených niekoľko transparentov, ktoré pripomínajú nedávnu a nešťastnú krvavú minulosť miestneho obyvateľstva. Tzv. humanitárne bombardovanie, ako ho svojho času nazval Václav Havel, pripomínalo niekoľko poškodených budov, ktoré v Belehrade nechali ako memento pre všetkých, ktorí vojnu zažili iba z gauča pri televíznej obrazovke.
Na druhý deň sme boli navštíviť múzeum Nikolu Teslu a potom sme zamierili na Nový Sad. Hlavné mesto Vojvodiny (autonómny kraj Srbska) na nás spravilo dosiaľ najkrajší dojem. Napriek tomu, že sme tam boli v sobotu popoludní, centrum nebolo zvlášť preľudnené. Pekné budovy, pešia zóna a na nej terasy. Bonusom bolo slnečné počasie.
Po vyše hodinovej prechádzke sme odtiaľ vyrazili; smerom na Báčsky Petrovec. Že vám znie tento názov nejako slovensky? Po srbsky sa nazýva Bački Petrovac, avšak slovenčinu v tomto mestečku začujete častejšie. Možno ste počuli, že ako aj v Rumunsku, tak aj v Srbsku sa nachádza pár slovenských obcí. A Petrovec je asi najväčšou z nich. Takmer 7 tisíc ľudí a skoro 90 % Slováci. Nebolo to ale náhodou, že sme prišli práve sem. Mám totižto odtiaľ spolužiaka z VŠ a ešte predtým, ako sme vyrazili zo Slovenska, som sa s ním dohodol, že ho prídeme navštíviť.
Okrem pohostenia nás aj povodil po mestečku, takže sme mali možnosť vidieť najstarší dom obce, pamätník za oslobodenie ľudu v druhej svetovej vojne, a tiež slovenské gymnázium.
Ďalší deň sme sa vydali na juh. Južné Srbsko zďaleka nemá taký rovinatý charakter ako sever. Väčšiu zastávku sme si spravili pri rieke Uvac, ktorá tvorí v hornatej krajine prekrásne meandre. Boli sme si ich teda pozrieť na jednej rozhľadni. A to sme ešte nevedeli, že kúsok odtiaľ budeme stanovať.
Po prebudení do chladného a hmlistého rána sme sa naďalej nevedeli vynadívať na tú prírodnú parádu. Neskôr dolinu zaliali slnečné lúče a dokonca nás prišli navštíviť kamzíky.
S ťažkým srdcom sme sa poberali ďalej, ale pred nami bola Čierna Hora, kam sme sa už tešili.
( druhú časť tripu nájdete tu )
