predošlá časť - tu
No do hlavného mesta Nórska bola cesta ešte dlhá. Na nej sme prechádzali množstvom dlhých tunelov. A úplne nás odrovnalo, keď sme (a to hneď dvakrát) videli priamo v tuneli kruhový objazd! Za taký luxus nečudo, že mýtne poplatky pribúdali a pribúdali. Neskôr sme dorazili k ďalšiemu vodopádu, 180 m vysokému Vøringfossen.
A sme v Osle. Dorazili sme tam v nedeľu a parkovanie bolo gratis – BINGO! V hlavnom meste Nórska bolo pekne a navyše bolo príjemne teplo. Pred odchodom sme si spravili malý piknik v parku Slottsparken, ktorý obkolesuje Kráľovský palác.
Nastal čas sa po druhýkrát a naposledy rozlúčiť s Nórskom. Zo všetkých krajín na nás urobilo najväčší dojem, no my sme už trielili popri švédskom pobreží do Göteborgu.
Síce bol Göteborg ďalším pekným mestom na našej trase, bol to predsa len už 24. deň nášho výletu. Mnohým mestám sme venovali určite menej času, ako by si zaslúžili, ale my sme už boli miestami prepozeraní toho všetkého. Takže ani tu, ani následne v Malmö (ďalšie krásne mesto), sme nestrávili príliš dlho. Iste je to škoda, ale dopredu nás hnal aj časový sklz. Ešte sme mali pred sebou zopár zastávok, ktoré sme chceli absolvovať. Nuž, na niektoré miesta preto ostalo minimum času.
Ďalší deň sme opúšťali Švédsko. Pokiaľ sa rozhodnete ísť odtiaľ do Dánska autom, opustíte ho naozaj veľkolepo. Malmö a Kodaň spolu úplne nesusedia, ale spája ich Öresundský most, ktorý sa klenie nad Sundským prielivom. Je to najdlhší most v Európe, ktorý má cestu aj železnicu. A najúžasnejšou vecou na ňom je to, že na jeho konci je tunel. Ním vchádzate pod zemský povrch na umelo vytvorenom ostrove a vyjdete už v Dánsku.
Je to ako keby sa krajiny nevedeli rozhodnúť, akým spôsobom sa spoja, či mostom, alebo tunelom; a napokon si každá spravila po svojom. Takto to ale samozrejme nie je a z dánskej strany je vybudovaný spomenutý tunel kvôli blízko situovanému kodanskému letisku. Prejazd cez tento mosto-tunel nie je lacný, ale stojí za to.
V Kodani sme najprv navštívili časť Christianiu. Je to niečo ako zvlášť malý štát v srdci Kodane. Tento pár hektárov veľký kúsok zeme má iba niekoľko sto obyvateľov, ktorí žijú v starých domoch, majú vlastnú menu, sami si pestujú zeleninu a proste tak nejak fungujú nezávisle od zvyšku sveta. Antisystémovo. Neskôr sme sa presunuli popozerať si kodanské centrum.
Na samý záver sme si boli pozrieť známu sochu Malej morskej víly a pokračovali sme ďalej. Teda, snažili sme sa. Kodaň mala zo všetkých miest jednoznačne najhoršie zápchy, aké sme na cestách zažili.
Večer sme konečne dorazili do malého mestečka Taulov. Neboli sme tu náhodou. Tu totižto pracuje kamarát, ktorý nám poskytol nocľah a skvele nás pohostil. Sprcha a grilované jedlo boli pre nás po takmer mesiaci spásou.
Spokojní a vďační sme z Taulova vyrazili do mesta Ribe. Mesta, ktoré je známe svojou katedrálou a kde sme videli jeden blší trh za druhým.
Odtiaľ sme smerovali k ostrovu Rømø, kde sme narazili na typickú piesočnatú pláž. A po dlhej, dllllhej dobe prírodný zdroj vody, ktorého teplota nebola blízko nule. Okúpať sa v Severnom mori a šup do Nemecka.
V Nemecku sme prechádzali cez NP Šlezvicko-holštajnské wattové pobrežie, kde sme sa však zdržali len minimálne. Ponáhľali sme sa totiž na juh, aby sme prišli na miesto, kde je možné prejsť na druhý breh veľtoku Labe, ktorý tu blízko ústí do Severného mora. To miesto sa nachádza až v Hamburgu. Tam sme strávili len pár minút, pretože sme mali namierené do mesta Brémy. A tie? Tie nás teda poriadne nadchli. Aj sme v nich pár hodín strávili a poriadne nachodení sme dokonca chvíľu spali v tráve na zemi v miestnom Bürgerparku.
Z Brém sme po diaľnici svižným tempom prešli do Holandska, kde bolo našim cieľom mesto Deventer. Tam sme mali ďalšiu spojku. Pracuje tam kamarát majiteľa nášho štvorkolesového tátoša. Večerná prechádzka mestom nás fascinovala. V centre hrala hudba, ľudia posedávali na terasách a mali výbornú náladu. Rovinaté Holandsko možno nemá príliš veľa prírodných krás. Je to ale veľmi husto zaľudnená krajina. Pokiaľ teda niekto viac preferuje mestá, stavby, či pamiatky, rozhodne mu má čo ponúknuť. Nám ponúkol okrem iného prvý nocľah v posteliach po dlhých 4 týždňoch :)
A na rade bol Amsterdam. Holandská metropola neostala nič dlžná svojej povesti. Toto pekné mesto ťaží z postoja krajiny k marihuane naozaj na každučkom kroku. A okrem toho je plné promiskuity. Taktiež neviete, z ktorej strany vás skôr prejde niekto na bicykli. Vysoká hustota cyklistov však k Holandsku patrí a je pravda, že to malo svoje čaro. Nás potešili hlavne historické budovy, obchody so syrom, prítomnosť česko slovenského baru alebo tulipánové trhy.
Z hlavného mesta sme šli do Rotterdamu. Vedeli sme, že naň budeme mať minimum času, pretože už bol večer. Keď sme doň prišli, okamžite sme sa dostali do poriadnej zápchy. Do toho začalo pršať a pomaly sa stmievalo. Dopadlo to tak, že sme nechali Rotterdam Rotterdamom a pokračovali na juh.
Blízko hraníc s Belgickom sa nachádza obec Baarle-Nassau. Možno ste už videli pár záberov odtiaľ. Je to mesto, kde sa nachádza veľa belgických enkláv na inak holandskom. Namiesto prehnaného opisovania, ako tam vyzerajú hranice, prikladám mapu.
Priamo cez obec teda vedie množstvo hraníc. Tie prechádzajú chodníkmi, cestami, dokonca často aj budovami. Majitelia takých budov napr. platia dane tej v krajine, v ktorej sa nachádzajú ich vchodové dvere. Prechádzkou po mestečku teda môžete niekoľkokrát prejsť z Holandska do Belgicka a zase nazad.
Čo chvíľa sme sa už presunuli do ozajstného Belgicka. Do mesta Antverpy.
Znovu sme doplatili na malú porciu času, ktorú sme pre toto mesto mali k dispozícii. Onedlho sme už totiž boli v hlavnom meste Belgicka. Centrum Bruselu ponúka ostrý kontrast medzi starými historickými budovami a modernou architektúrou centra dôležitých európskych inštitúcii. V tej historickej časti sme boli doslova v obkľúčení belgických vaflí. Aj čokolády. Tá odtiaľto je síce svetoznáma, ale tie ceny, ktoré sme mali možnosť vidieť v obchodoch, tiež stáli za to. Ale čo by sme vlastne čakali v centre takej metropoly?
Do auta sme sa vracali úplne zničení. K známemu Atómiu sme sa doplahočili po kolesách, spravili pár fotiek a pokračovali ďalej.
Na ďalší deň sme zamierili cez mesto Namur až na juh Belgicka k mestu Dinant. Obe ležia na rieke Máse, ktorej brehy sú v tejto oblasti čarovné. Dokonca sme sa na chvíľu ocitli aj vo Francúzsku, v mestečku Givet. O plnohodnotnej návšteve tejto krajiny nemôže byť reč, ale ak sa nás niekto spýta, či sme v nej boli, s čistým svedomím môžeme povedať, že áno... hoci iba pár minút :)
Ďalším, pravdepodobne posledným plánovaným bodom našej dlhočiznej cesty mal byť Luxemburg. Bohužiaľ z toho zišlo. Kvôli zhoršenému technickému stavu auta sme museli pozmeniť záver našej trasy. Cez Luxembursko sme prechádzali a aj sme sa tam zastavili na pár chvíľ, ale Luxemburgu sme mohli iba zakývať z diaľnice. Prioritou sa, žiaľ, stal urýchlený presun domov. Boli sme ale radi, že tieto problémy nás postihli až na úplný záver cesty. Cez nemecké aj rakúske diaľnice to šlo ako po masle a večer, v posledný júlový deň, sme sa vynorili v Bratislave.
31 dní na cestách, 11 500 km. Vyčerpávajúce čísla. Vzdušnou čiarou je to toľko km zo Slovenska do Uruguaja. Záverečná bilancia ale stojí za to. Je pravda, že cez niektoré krajiny sme iba prechádzali (Poľsko, Rakúsko) a niektoré sme vyslovene iba lízli (Česko, Francúzsko), suma sumárum, navštívili sme 14 krajín. Šli sme cez 10 hlavných miest a videli sme štyri moria: Baltské (Rižský aj Fínsky záliv), Barentsovo, Nórske a Severné. Menovať všetky väčšie pohoria, vrchy či rieky (ako som to urobil pri článku o tripe Balkánom) snáď ani nemá zmysel.
Ešte napíšem niečo k úrovni Angličtiny v prejdených krajinách. Najlepšie to v tomto smere bolo priamo v škandinávskych krajinách, kde sme sa nemuseli nikde báť, že by sme sa anglicky nedohovorili. Horšie to ale bolo v Nemecku a úplne zlé to bolo v Belgicku. Ťažko to objektívne zhodnotiť po pár skúsenostiach, ale celkovo sme mali pocit, že anglicky vedia rozprávať lepšie v krajinách, ktorých rodná reč nie je svetovým jazykom. Nemčina a Francúžtina sa učí v mnohých kútoch Európy či sveta. A nám to pripadalo, ako keby sa ľudia, ktorí majú taký jazyk ako svoju rodnú reč, nepotrebujú učiť ďalšie svetové jazyky. V Belgicku sme v jednom obchode, kde pracovalo aj pár mladých ľudí, nenatrafili na nikoho, kto by vedel povedať aspoň strohé anglické frázy. Ale opakujem, bola to malá vzorka ľudí a možno sme proste iba zle natrafili. Aspoň sme však nikde nenarazili na takú chybu, ako keď sme si raz v Srbsku na jednej oficiálnej tabuli pri odchode z jedného obvodu prečítali „you are living....“ namiesto „you are leaving....“ :)
Ďalšie moje články napísané pre REFRESHER.sktu a pre vedelisteze.sk tu.
