Krátky príbeh o dvoch trdlách
Každý deň ho vidí. Je príliš ostýchavá,
na jej sebavedomí je "nízke" nálepka,
pri očnom kontakte ihneď bočí doprava,
len sedí v jedálni a v duchu si zašepká:
"On netuší kto som, ani len ma nevníma,
iste by o mňa nestál, jasné ako facka.
V tých okuliaroch vyzerá tak strašne príma,
žiadny účes už tú dokonalosť nespacká.
Radšej ho neoslovím, to sa iba strápnim,
jeho známi ma vysmejú, tak to ďakujem.
Ach, prečo si každučký deň stále sadá k nim?
Veď takto si nikdy nevšimne môj záujem.
Všetky ho chcú pre prachy, len ja ho spoznať chcem,
jeho dušu, otvoriť sa jeho pocitom,
byť mu oporou... ach pre boha, kukol sa sem!
Rýchlo dívam sa inam, snáď nevšimol si to."
Každý deň ju vidí. Je príliš ostýchavý,
nikdy si k nej zjavne nič vážne nedovolí,
viac než len nesmelý pohľad jej nepripraví,
len sedí v jedálni a v duchu si hovorí:
"Je tak krásna, je tak krehká, kiež by vedela,
že vôbec existujem, ach, preber sa, chlape.
Môj vzhľad, okuliare a povaha nesmelá,
kto by takého chcel, s čudákom to neklape.
Každý by ju tu chcel, tá predstava ma mučí,
vlastne iba na to jedno by ju každý chcel,
len ja túžim po tom, že mi skončí v náručí,
a bude pre mňa, a tiež ja pre ňu spasiteľ.
No nechcem byť ten otravný, tak ju nezdravím,
ešte pozriem na ňu, kým zmizne... panebože!
Zablúdila na mňa svojim pohľadom hravým,
to sa však len pozrela na niečo za mnou, že?"
Obráťme pár listov, ako sa to skončilo,
už dávno spolu nezdieľajú čas na jedlo.
On so ženou, čo by chcela zlata sto kilo,
ona s mužom, ktorý ju chce len na to jedno.
Ten jej strach ju teda vyšiel poriadne draho,
ani on nie je šťastný, no ide sa ďalej.
Mohlo to byť inak, no nespýtala sa ho,
mohlo to byť inak, ale nespýtal sa jej.
(november 2014)
niečo ako funpage tu :)
