Melancholická
Sedím na posteli, dumem, len do zeme pohľady,
pozerám do blba, neviem koho prosiť o rady.
Pomedzi žalúzie pokukujem, ako je vonku,
čujem dážď, čo píše na parapetu morzeovku.
Dnes nechcite po mne nič, dneska som skúpy na slovo,
pohľad chladný, ktorým prevŕtam vás ako olovo.
Pohárom vína hojím si na duši ďalšiu chrastu,
vyjdem do ulíc, kľudne si ma majte za ochlastu.
Kráčam si chodníkom, mláku strieda znovu len mláka,
vietor bije do korún stromov, stále sa viac zmráka.
Dneska chcem byť zlý, dneska to nepôjde podobrotky,
dnes divočiem, aj keď zvyknem byť po iné dni krotký.
Kvapky dažďa fŕkajú mi jak o život do tváre,
v hlave myšlienky, čo cicajú zo mňa sťa komáre.
Postupne zo mňa spravili najväčšieho cynika,
v žilách tuhne krv, realita sa mi z rúk vymyká.
Vidím postavy, čo tu sú so mnou, "vitaj" vravia mi,
zďaleka nie som sám, každý prechádza úskaliami.
Všetci sme v tom spolu a pritom každý mokne osve,
zakričím z plných pľúc, no nik sa mi naspäť neozve.
Blesky režú oblohu, hromy s ozvenou zdravia nás,
posledná scéna z Matrixu; po chrbte mi behá mráz.
Celý mokrý, vzývam slnko, spoza mrakov vylez von,
husia koža, tep sa zrýchli, z diaľky počuť - bije zvon.
Cítim to, už strácam sa, splývam s tou náladou šedou,
prehĺtam tie kapsule, v nich niekoľko druhov jedov.
Duša splynie s dažďovou vodou, na zem sa rozleje,
zmiznem si zo zemského povrchu ako Pompeje.
Melanchólia dokonaná, načrtnutá skica,
od kvapiek dažďa mokré tričko, od sĺz mokré líca.
Vraciam sa domov, hľadať dôvod na úsmev ku káve,
verím, že snáď mám ešte nejaké eso v rukáve.
(jún 2013)
