Pripínam si ťa
na pravú bradavku,
a nepríčetným smiechom
poburujem tvojich Bohov.
Von neprší, ani nesvieti slnko.
Píšem ti esemesku
a myslím na našu zimu tam dnu.
Kedy zas nasneží?
Blues, Satan, Elvis a ty.
Snívate sa mi.
Ste ako dobré porno.
Stále sú dni keď verím.
Dnes to ale nie je.
Padám do trávy
so zmiešanými ľadmi
a pieskom v žilách.
Pripínam si ťa na prvé miesto
a tajne čítam tvoje fotky.
Stále nemrzne.
Nepadajú stromy ani burza.
Ležím nahý na lúke
a okoloidúcim ukazujem
šarkany na oblohe.
Jeseň je na ceste.
Budú pršať listy a vlasy.
Klasy a hlavy.
Pôjdeme pozbierať zemiaky
a opijeme sa z otcovej domácej.
Bude sranda.
Bude blues a Satan a Elvis a porno.
A ty. Niekde na konci tunelov,
stretneme ďalšie.
Vypadneme z prvej rady
ako mačatá zo stoličiek.
K miskám. Najeme sa.
Ja potom zhltnem Bulgakova.
A Šejkspíra a Válka.
A Bukowského.
A Ginsberga.
A Baričáka.
Bulgakovovi volal Stalin,
Šejkspír napísal o tých dvoch
pomätencoch,
Válek písal najkrajšie, Bukowski pil
a Ginsberg ten nepísal vôbec.
Baričák žije.
Píše a ja mu rozprávam,
ako raz skočím z mosta.
Nerob to. Šepká do mobilu.
Raz o mne napíšu,
že som spával s diablom.
A s tebou.
Budú za mnou horieť tvoje steny.
To preto toto všetko.
Chvejú sa mi dlane
a padám do zvláštnej predstavy kompletného deja:
Ležím nahý na lúke
a hľadám dokonale odfarbenú jeseň.
A teba nemusím.
Už som ťa našiel.
Hovno.
Ach tie vaše farby. Vlasy a vietor.
Chodidlá a neha.
Skrat a smrť.
Život a laso.
Zrod a revolver.
Neviem aké jej dám meno.
Neviem ako nazvem teba.
Blues a porno a Elvis a Satan.
A ja.
Je to len mýtus.
Je to len fatamorgána.
Je to len jedno obdobie,
v zapichnutých
dejinách
tvojho rozospatého hlasu.
Musím ťa milovať inak.
Z iného konca
a vlastne
úplne naopak.
Nič viac..
