I.
Je neskoro na korisť,
no priskoro na hlad.
Je ďaleko na spoločný breh,
no iba o minútu po zime.
Po krvavých stopách v snehu,
po vyplazených jazykoch
a zúrivých poverách.
Je po všetkom.
Je už len
bezsenné svetlo a ticho.
Áno, tŕne v norách.
Vlčia pena namiesto mračien.
II.
Vlci blčia
a tušia svorku.
Vidia ďalej,
lež len do diaľav.
Jeho sliny
v šialenom pohári.
Po okraj
plnom krvi.
Len blázon
by nebol vtedy ovcou,
keď na paši
bol plný košiar zelene.
Vlahy, vône
a obete jeho zrád.
Vlčieho vresku
a páliacich líc.
Umýval sa v krvi,
a svojimi stonmi
vypĺňal dolinu
v hlbokej hmle.
Dnes je len vlkom
a reže do krvi.
Tenké steblá,
na ďalekej lúke.
III.
V inom živote bol človekom,
snom z minulého vesmíru.
Dňom a nocou plnou nehy,
opíjal sa túžobnou ľudskosťou.
Dnes však vlci blčia
a tušia svorku.
Niekde v zrkadle,
jej malebného lona.
Sladkej chuti
a vábivej svorky.
Dnes tu niekto umrie.
A niekto sa narodí.
Vlčí kolobeh útekov.
Svorky padajú,
ani hlavy odsúdených.
Narazili do seba.
Ostal tam potom
iba jeden,
ktorému neuveril nik.
Veď načo by aj. Volala ho: Vlk.
Vyl na vesmír,
poživačne stekal
po stenách jej apokalýps
a na kolenách prosil.
O teba.
p.s.
Vesmírne odrezky padajúcich hviezd (2016)
