A keď tu ostane len popol,
čo sa mieša
s ostatkom,
básnici vymrú.
Kedy to však bude?
Kedy nadíde hodina ich smrti?
Stojím v prvej rade
a mávaj bielou zástavou.
Dožadujem sa mieru.
Chcem len pokoj,
ktorý je hlboko pod zemou.
Tak sa správa vesmír?
Tony svetelných rokov,
keď mi oťažieva loď,
po prílive vlastnej chudoby
strácam posledné drobné.
Chýbaš mi
v prevtelení.
Chýbaš mi v bytostnej predstave
reality.
Usmej sa.
Povedala si mi.
Áno,
mlčím.
Moja rozdvojená potreba
ťahá na jednu stranu.
Iba v tebe,
je môj život.
Tam korenia korene,
mojej rozdrobenej reality,
čo sa ako celok,
spája v tvojej duši.
Nemám nič.
A mám miliardy hviezd.
Na dlani.
Som pán svetla.
Som tvojim,
tak ako si ty mojou.
Len ťa tak zhliadnuť,
a objať vesmír.
Len ťa vidieť.
Aj keď z diaľky
a povedať vetu,
čo začuješ.
Alebo aspoň
prosebný tón.
Vo vôni tvojho pachu,
ktorý ma ženie.
Proti mojej smrti.
Písmo:
A-
|
A+
