I.
Bol na ďaleké míle vzdialený osudu.
Prestal vnímať strach,
mal pevný stisk a pohľad,
ani dedova britva ostrý.
Neplač, povedal jej
a zlízal jeseň z líc.
Bola noc a mraky
dobiedzali do oblohy.
Začalo pršať a tí čo nespali,
si naozaj mysleli že prší.
V kvapkách na zem,
to vtedy padala iba láska.
II.
Vietor sa tlačil do náruče,
pivo bolo stále lepšie
a len milión tvárí,
ktoré nikdy nevidel mu pripomínalo
ten starý cintorín.
Ako spolu popíjali a stínali päste.
Aké to bolo to detstvo,
ktorého sa vtedy vzdal
ani krkavčia mater.
Dnes o niečo starší,
no i tak na míle
vzdialený osudu
presne ako vtedy.
III.
Neplač, povedala mu
a zlízala z líca zimu.
Jar mu potom nakreslila na papier,
aby ju letom len viac vyfarbila.
Stále mali ten rovnaký stisk,
aj pohľad, ako nebo čistý.
Len oponu, tú otvárali iba niektorým.
Mal som šťastie, že mne áno.
Dnes môžem povedať, že som ich poznal.
Stala sa im láska
a oni ako jeden,
duša v duši vtedy spoločne odpustili Bohu.
Za to že neexistoval.
Písmo:
A-
|
A+
