„Každé ja, ktoré rozpráva, je úloha. Každý príbeh, ktorý sa dá vyrozprávať je fikciou. Pravda nie je príbeh, pravda je alebo nie je, je len trhlinou v ilúzii...“ – Max Frisch
Čo myslíte? Je to pravda? O fikcii tu v mojom prípade nemôže byť dnes ani reč, alebo naopak? Je desiateho. Alebo druhého. Neviem. Niečo medzi prvým a tridsiatym prvým. Je nejaký mesiac a rovnako nejaký rok. Sú to len časové postupy mantinelov, ktoré si niekto vymyslel aby zabránili chaosu a panike a hovno. Chaos a panika sa so stresom stali hlavným vývozným artiklom ľudstva. Ja som sa dnes vytratil. Z priestoru, i času. Nie je to scifi, ani žiadna amatérska snímka kozmu: Stala sa mi láska..
Bol som behať. Milujem sa spotiť. Svet ma akosi štípe za nechtami. Je mi taká zvláštna zima. Trápia ma sny a potom realita. Keď ťa ale vidím, všetko ide bokom. Nie si ani sen a mám pocit, že niekedy ani realita. Nie si ani ilúzia, ani nič vymyslené. Jednoducho si. Pred pár rokmi som si naozaj myslel, že si prišla z vesmíru. Celkom naozaj. Predstavoval som si ako pristála raketa a ty si vystúpila. Zišla si po eskalátoroch farebného raketoplánu, presne ako chodíš po schodoch teraz. Fakt. Nakoniec som to zatrhol. Prišiel som na to, že si človek. Že nie si žiaden Marťan, ani iná zelená postavička. Neskôr som prišiel aj na to, že okrem toho že si predsa len človek, si zrkadlo. Moje. Akoby som sa iba pozeral do teba. Do zrkadla. Takže som bol mimo priestor a čas. Mal som zistenia a pohnútky. Mal som skutočnosť aj vedomie. Mal som všetky karty na príbeh vo svojich rukách. Načo ale o tom písať, povedal som si a vymyslel ti básne. Na každý život pár. Začal som žiť. Začal som písať. Z básní vznikali príbehy a ja som si všetko nahrával. Púšťal som si to v sebe, keď mi bolo ťažko. Keby som mal len ilúziu, alebo iba pokus o nejaký obraz možno by som ani nepísal. Alebo písal by som inak. Ja som to mal ale prežité. Mal som ťa odžitú od samého dna mojej duše, až po všetky hviezdy. Našiel som ťa a vo mne hrali filmy a príbehy. Aj teraz mám jeden. Tam dnu. A tak o ňom píšem, lebo ho takto neviem, a ani nechcem prehrať na nejakom plátne. Slová majú pre mňa väčšiu silu, ako samotný obraz. Oveľa väčšiu. Počuješ ma, však?
Keď si nahrám tvoj film, je to neopakovateľný moment a ja viem, že je iba jediným v živote. Preto si každú takúto chvíľu veľmi vážim. Potom si to púšťam stále dookola. Vyzerám ako schizofrenický narcis. V skutočnosti ním vlastne naozaj som, ale teraz hovorím o tebe. Si pre mňa tak silným putom a záchytným bodom, že sa chcem budiť. Si mojim momentom. Vďaka tebe som sa naučil vnímať svet v sekundách. Všetko je tak neopakovateľné. Všetko sa rodí a hneď na to umiera. Toľko si ma toho naučila. Naučila si ma cítiť a vnímať. Pozerať sa a dýchať. Prežívať. Všetko tak naozaj. Smútok i veveričiu premotivovanosť šialených emócií. Áno, taký som. Splašený a celý ako na pružne. Žijem ťa a dýcham. Chcem ísť ráno spať, aby som sa mohol zobudiť. Zobudiť a písať a stretnúť ťa. Objať ťa a zobrať si len tak do dlaní. Budiť sa pri tebe každé ráno a tak ďalej. Nie som autor naplánovaných happyendov, rád si vymýšľam svoje konce. Niekedy sa dá vpísať celý film do troch viet. Tak ako som to spravil teraz. Niekedy chce príbeh tri hodiny vypätia, napätia a konečného vyvrcholenia. Mne stačí, že mám pocit. Mohol by som ho priblížiť dvomi slovami, ale načo? Bolo by to len priblížené, lebo skutočná realita je oveľa mocnejšia. Oveľa silnejšia. Ťažko mi je vierohodne a s dokonalou gráciou opísať môj pocit. To je ale údel skutočného spisovateľa. Dostať čitateľa k sebe. K svojim pocitom. Možno ho zmiasť a ak je treba tak aj vystrašiť. Nemám za potreby ani jedno. Myslím na teba a usmievam sa. Na rameno mi sadá motýľ. Vidím ho v zrkadle. Umývam si zuby a moje ostatky vynášajú na povalu v zlatej truhlici. Je tam pár kníh a listov od teba. Bol bohatý. Napíšu raz o mne. Štípe ma za nechtami a je mi zima. Trápi ma, že neviem presne čo robíš a nemôžem ti povedať, ako mi chýbaš. Chcem sa ťa opýtať, ktorým smerom mám posunúť môj ďalší film. Aj tak viem, že ma počuješ. Áno. Počuješ ma. Dozaista ma počuješ. Áno, stala sa mi láska..
V blate počas zvukov pralesa sa niekde na opačnej strane rodí malý hroch. Toľko kriku pre nič, povie Hanka v prvej rade na nedeľnej omši, prežehná sa a kľakne si. Ženy by si mali kľakať pri intímnejších chvíľkach, nie pred modlami z dreva a kovu. Nechcem pôsobiť nemravne, ale na druhej strane nechcem ani vysvetľovať, ako som to myslel. Obhajoba nie je potrebná. Respektíve je sekundárna za určitých podmienok. Primárny je skutok. Veta.
Ak zmažem dve strany nejakej mojej tvorby, buď som zúrivý, alebo priveľmi pokojný. Vtedy sa nekolíšem. Som buď na jednej strane rieky, alebo na druhej. A vlastne: Neboli to dve celé strany. Bola to jedna celá a druhá asi tak do polovice. Myslím na to, ako som sa ti dostal do duše. Myslím na to, ako si sa mi dostala do duše. Ohne horia, stony sa podobajú symfónii a celý prales je nejako podozrivo na nohách. Planéty sa míňajú a obrovskou rýchlosťou pokúšajú prekonať všetky rekordy a očakávania. Čakám na teba a dlaňami robím slnku cestu. Do stredu. Včera som si prečítal v tvojich očiach príbeh. Bol o Zemi. Bol o planéte a mojej malej duši. Prečo si myslím, že je malá? Lebo ešte stále rastiem. Dorastám ako mesiac. Do teba. Každým dňom ma dokáže prekvapiť posolstvo a znamenie. Potom si prehrávam filmy. Myslím, že každý máme v sebe nejaké časti svojich obľúbených príbehov, ktoré si púšťame. Teda ja si to len myslím, nemôžem to s určitosťou potvrdiť. Moje príbehy sú o láske. To ako ju vnímam, vidím, cítim a prežívam. Všetky. Je geniálne, že všetky pocity, hoc na oko rovnaké, vidí každý po svojom. Tomu hovorím spravodlivosť a sloboda. Aj teraz. Usmievam sa a zo slúchadiel mi hrá metalová opera zo Švédska. THERION. Sú takí hlbokí, velikášski a mocní. Ich najnovší album má 3 cédečka a skladá sa z 46. piesní!!! Je nádherné a obdivuhodné, akí šikovní a nadaní ľudia žijú na Zemi. S pokorou a poklonou vnímam ich vplyv. Neviem, ako by som to lepšie vysvetlil, ale mám THERION rád už asi dvadsať rokov. Vlastne milujem hudbu, ale to je stará pesnička. Prales hučí ani stará práčka. Neviem ho vypnúť. Neviem ju vypnúť. Vedľa v zrkadle si boh holí podpazušia a malý hroch vychádza prvý krát na slnko. Von je tesne pred koncom dňa a ja začínam rozumieť svojim pocitom. Sú tvojimi.
Zoznámte sa: Som nachvíľu Africký Boh blata, alebo len Africký. A možno som predsa len Sviťan. Potom som Pavúk a hneď na to zamilovaný poet. Som tréner a žiak. Som zviera s kusiskom ľudskej duše v sebe. Som to a potom to. Obal nie je podstatný, i keď upúta. Mávam na hrocha a on sa mi otáča chrbtom. Palmy začínajú chladnúť. Dnes bude ďaleko do neba, hovorím im a utieram si čelo. Vraj spisovateľ. Darmožráč je to, hovorí mi svorka opíc v sobotu ráno. Áno, hovorím ja a dávam si pivo na popravku a ľadový obklad na čelo. Bez akejkoľvek debaty: Rúham sa. Áno. Rúham sa ako taký pes z pekla!
Suseda varí na dvore guláš. Má tam dvoch psov a jednu mačku. Pomáham mame zakúriť v krbe. Je mi zima, hovorí mi. A tak ju objímam. Ďakujem ti. Šepkám jej tak, aby to počula iba ona. Aj tebe ďakujem. Rád sa rozprávam s ľuďmi tak, aby to počuli iba oni. Rozhovor je intímna jednotka, ktorá by nás mala doviesť buď k pochopeniu, totálnej odluke, alebo len takej nič netušiacej melanchólii na bode mrazu. Milujem intimitu. Je božská. Milujem rozprávanie s tebou tak, aby to nikto nepočul. Milujem, keď môžeme spolu šepkať. Len ty a ja. Len ja a vlastne my. Šepkanie je milovanie sa v slovách. Nech ste od seba akokoľvek ďaleko. Ak sa počujete v šepote a cítite také tie motýle tam dole, je to jasné. Áno, ste v tom. Ak nie nevadí, o niečo síce prídete, ale možno budete celkom dobre spávať. Všetko má svoje výhody a nevýhody. A my? Sme na tom podobne. Hľadáme sa a cítime. Netušíme, lež vieme. Tancujem na silných motívoch. V posledných mesiacoch mám v sebe viac slov, ako kedykoľvek predtým. Neviem prečo. Netuším. Hýbeš sa vo mne každým rokom viac. Každou chvíľou. Každou stotinou i dňom. Áno. Si vo mne a ja to viem. Si všetkými mojimi príbehmi a nenáhodnými detailmi, ktoré sa dejú. Lebo všetko čo sa deje, má bez pardonu svoj zmysel. Chýbaš mi. Vyštievam do snehu srdce pred krčmou a usmievam sa na hviezdy. Malý hroch sa mení postupom času na väčšieho, až je vlastne celkom veľký. Dni bežia a filmy sa točia. Príbehy sa končia a niektoré ani nikdy nezačnú. Je to už raz tak. Voda v jazere je raz mútna a potom čistá. Neviem ako to robí. Tá voda. Alebo kto jej to robí, že mení svoju farbu. Je ako duša. Raz kalná a raz čistá. Hroch je ako stred jazera a Boh nič viac, iba ľudský inštinkt. Neviem. Sú to len obrazy. Žiadna schéma, alebo vzorec. Je to len predstava a míľnik na jednej ceste až do centrálnej sústavy všetkého.
Opakujem si tvoj film. Teda náš film. Film o básňach a knihe. Film o piatkovej pečiatke, čo potvrdila že vždy mám nádherný dôvod na stratu slov. Autor nie je nútený vysvetľovať čitateľovi hodnovernosť jeho príbehu. A už vôbec nie príbehu ktorý má v sebe. Je rozdiel si príbeh vymyslieť, a je rozdiel prerozprávať príbeh, ktorý beží v ňom ako film. O prežitých dejinách radšej nehovorím. Keď som pred desiatimi rokmi stále urputne tvrdil, že nie som autor, dnes som pokojnejším rebelom. Som autor. Áno. Príbehy si nevymýšľam. Iba prepisujem to, čo sa vo mne deje. Čo mám nahraté a napočúvané. Čomu sa venujem, po všetky tie noci. Po všetky tie tichá a vresky. Myslím na teba takou silou, že sa to ani nedá napísať. Keby som do svojho počítača ťukal presne tak, ako myslím na naše príbehy, asi by vypadli klávesy. Premýšľam nad tým, že náš film nemá uhol pohľadu. Rovnako ani dopadu. Je jedno, z ktorej strany sa na neho pozriem, stále ma pohladí a zahreje. Stačí mi tak málo a na druhej strane potrebujem veľa. Aby som mohol tvoriť a písať. Aby som hrubé múry rúcal. Aby som sa vlastne dokázal povzniesť sám nad seba. Otvoriť myseľ a dušu. Len tak zo samej čistoty. Usmievam sa a myslím na film, ktorý mi beží hlavou. Ktorý mi beží dušou. Nemusí mať zákonité rozuzlenie ani pokračovanie. Dokonca mi stačí iba malý nápev a ja dokážem pokračovať. Zavriem si oči a vyzlečiem si ťa. Som steblo, ktoré ti jazykom hladí stehná. Túto vetu som odčítal z jednej básne tam vo mne. Tá báseň vlastne nikdy nevyšla, je vo mne a tam aj naveky ostane. Moje bežné postupy sú len mýtom zo stredoveku. A vôbec. Čo je bežný postup tvorby? Čo je vlastne postup? Potrebujem postup, aby som získal dej? Čo ak nechcem dej? Myslím na naše zrkadlá a tvoje chodidlá v mojich dlaniach. Tvoj smiech a polonahý úsmev spoza okna. Myslím na jabloň a snehuliakov. Na jablkový koláč a horúci čaj. Je mínus sedem a ja stále píšem, akoby som mal leto. Mám ho v sebe. Nosím v sebe košatú horúčavu tvojho lona. Nosím v sebe nádej. Nádej na ďalšie sny a dni a príbehy bez deja. Nie všetko je nutné vypovedať a nie všetko je potrebné umlčať. Už len nájsť ten správny rytmus a hlavne tú svoju slobodu. Akým smerom pustím svoj príbeh? Akým smerom sa za tebou vyberiem? Čo ak budem mlčať? Čo ak budeš mlčať? Týždeň, mesiac, rok. Neviem. Vlastne je to jedno, lebo slová nie sú vždy potrebné. Nieže by som sa teraz pasoval do role autora, ktorý je na duchovných výšinách. To ani náhodou. Zbieram iba jahody tesne nad zemou. Viac ani nechcem. Našiel som zmysel. Stred. Pochopenie, nepochopenie. Otázky. Most. Výkričníky. Našiel som všetko. Našiel, i keď som nehľadal. Ak by som chcel čitateľovi priblížiť svoj stav mysle, mal by som ho dokonale pritiahnuť na svoju stranu. Čitateľ ale nemusí cítiť to čo autor. Ani náhodou. Ak však cíti niečo zvláštne silné a emotívne... ak tam vidí most a otázniky. Pochopenie, alebo nepochopenie... autor vyhral. Teda minimálne remizoval. Hroch v jazere je niekde úplne inde, akoby čakal Africký Boh blata. Všetko čo robím, robím pre teba. Tým pádom, to robím pre seba. Ak človek robí niečo pre niekoho iného a samého ho to napĺňa tým najčistejším pocitom, mala by to byť rovnováha. Čistá rovnováha. A ja? Píšem. Vychádza slnko. Som hore od tretej. Pozerám do stropu a myslím na teba už trochu viac unavene. Chcel by som sa vyspať. Normálne zavrieť oči. Cítim nedostatok spánku a nedostatok teba. Ako autor potrebujem nespavosť, ako človek potrebujem čistý pocit nehy. Dotyk a pár bezbrehých postupov, ako naložiť s vlastným šťastím v plnom spánku. Určite to vieš. Určite vieš a cítiš, ako na teba myslím a čo si myslím. Mohol by som aj mlčať. Všetko by si vedela. Moje príbehy sú len výsledkom mojich pochodní do teba. Moje príbehy sú vedomím o láske. Sú vedomím o slobode a všetkom tom čo cítim. Som rád, že som tie dve strany zmazal. Boli akési uplakané. Otvoril som si pivo. Slnko je už celkom vysoko a ja zívam. Keď si človek nesie svoj príbeh hlboko dnu, neexistuje nič ani nikto kto by mu ho zobral. Keď si človek nesie svoje sny a dá im šancu, ono by to malo vyjsť. Mohlo. Teda ako kedy a ako komu. Ohne horia a snehy snežia. Blížim sa do cieľa môjho príbehu: Pozeráš na môj film, čítaš ma a usmievaš sa na všetky moje steny. Je skoro obed a na mňa sadá príšerná únava. Potrebujem sa vyspať. Počuješ ma?
Hroch africký je pre človeka nebezpečný bylinožravý cicavec. Mýtom je, že vie plávať. Vôbec plávať nevie. Odráža sa od dna nohami. Za to na zemi je pri svojej obrovskej váhe veľmi rýchly. Keby ma chytil, dal by si ma pri mojich 72kilách iba ako predkrm. Veľa vecí je inak, ako vyzerá na prvý pohľad. Mraky sa kotúľajú do hlbočín a ja sa pozerám do zrkadla na tvoju tvár. Si nádherná. Sme nádherní. Môj film pokračuje. Dá sa povedať, že vďaka svojim filmom a príbehom, ktoré v sebe nosím ešte stále žijem. Fakt. Mohlo by to byť napríklad v Afrike. Mohlo by to byť na Ukrajine, alebo len v Nemecku. Je jedno, kde by som ťa stretol. Je jedno kde ťa stretnem a kedy. Stále to budem o presne tom istom pocite. O našom pocite. O vedomí. O nemennom šťastí, položenom na krehkej bárke z ľanu.
Hroch v mútnom jazere môže a nemusí byť niekto celkom iný, akoby čakala masa. Je to o dohode. Je to o tom, ako si to nakreslím a postavím. Možno ma nezje a mi budeme priatelia. Ani to neviem teraz s istotou povedať. Aj to je vlastne na autorovi. Aby prekvapil a udivoval. Najlepšie v samom závere. Najlepšie tak, aby sa cítil urazene aj Boh. Ideálne aj všetci bohovia naraz. Ja dnes nemám v hlave dej. Mám len príbehy a krátkometrážne filmy. Si tam. Si tam a vlastne ja tiež. Moje filmy mi pomáhajú prežiť. Pomáhajú mi prečkať všetky tie noci a dni, kým sa dokážem postaviť na nohy a pozrieť sa ti do očí. Zase na stotinu. Alebo tri sekundy. Hroch v mútnom jazere nemôže byť predsa hroch. Bolo by to šialene povrchné. Čo by to tak mohlo byť? Dajme si otázku. Mohol by to byť len veľký nános piesku, alebo blata? Mohol by to byť kontajner, alebo veľká kaďa na vodu? Čo je môj príbeh? Je to pravda? Je to podstata môjho bytia? Vyrukoval by som na trh s vlastným hrochom len tak a predával ho pod cenu? Robil by som to kvôli niekomu inému, alebo kvôli niekomu inému iba na oko? Čo ak som tým hrochom ja sám? Čo ak mútna voda v jazere sú všetky moje myšlienky, ktoré vlastne nevidieť? Čo ak žiaden Boh nie je a ja som vlastne nešokoval, lebo to nepotrebujem robiť. Rebélia je iné ako revolúcia. Nerobím revolúciu. Nikdy som po nej nebažil. Revolúcia je organizovaná a vedomá snaha určitej skupiny ľudí zmiasť masy. Respektíve dostať ich na svoju stranu. Je to často o manipulovaní a vedomom zastrašovaní, alebo naopak motivovaní tej, alebo onej skupiny ľudí, ktorá často má len málo iných možností. Čím je národ slabší, tým je väčšia šanca, získať nad ním kontrolu. Naopak rebélia je mierumilovná. Je to vec a prístup jednotlivca ako takého. Rebélia je snaha presadiť slobodnou voľbou svoj názor. Svoje pocitovo. Ak som si to takto dobre vyložil, teda nehovorím, že som si to vyložil dobre, ale potom som rebel. Som večný rebel. Som hľadajúci a milujúci. Som hroch aj diabol. Je to vlastne jedno, akú by som použil asociáciu, vždy pôjde o slobodu ako takú. Nech už by som bol kýmkoľvek, si vo mne. Bez ohľadu na môj pôvod, alebo zakreslené políčko v mape. Som to stále iba ja. Iba ja. Naveky iba ja. S tebou v srdci. Moja rebélia a láska majú strašne veľa spoločného. Jeden bez druhého by neboli. Stále hovorím o sebe. Sú to dve veci vo mne. Dva pocity, bez ktorých by som vlastne ani nebol. Áno, si moja večná Láska a moja rebélia. Si moja prvá a posledná. Jediná. Viem to. Som rebel od vody kde býva vždy veľa komárov. Mám hrocha, mútne jazero a nad ním slnko. Mám svojho Boha a príbehy roztečené do všetkých strán. Mám všetko a nič. A hlavne mám teba. Áno, teba!! Moja nenútená a slobodná hierarchia je absolútne jasná. Si môj príbeh. Moja voda, hroch, Boh, slnko. Vlastne všetko na čo sa pozriem. Je jedno čo by som vymenoval ako prvé. Napríklad: Krídlo, keks, sex, strom, murár, Otelo, dom, krv, cigareta... to boli prvé slová, ktoré mi napadli. Zober si, že si vo všetkých. Vo všetkých slovách si tým najmocnejším ťažiskom. A mne sa potom píše čo? Mne sa potom tvorí a hrá s písmenami. Všetci, teda skoro všetci slávni básnici, začali písať z lásky. Pre lásku a niektorí pre ňu dokonca hodlali obetovať i to najcennejšie. Ale nechcem o smrti. Načo? Hroch sa vynára slnko zachádza. Boh zvracia na verande a moje slová majú opicu. Myslím na teba ako kráčaš ulicou. Ako kráčaš a ja idem oproti. Objímam ťa a ty sa pýtaš, že či ťa chcem rozpučiť. Nie, iba ťa už nikdy nechcem pustiť. Hovorím ti úplne jednoducho.
Hroch sa ponára a hladina sa čistí. Slnko vychádza a Boh sa vracia do biblie. Sedíme na brehu. Potom si ľahneme. Poobzeráme sa a začneme sa bozkávať. Dávam ti dole šaty a bozkávam prsia. Jemne ich hryziem a krkom prechádzam k tvojim lícam. Potom k očiam a vlasom. Bozkávam ich a ťahám. Hryziem ich a hladím. Potom sa dávam cestou dole. Od tvojho bruška, kde nechávam malý obláčik slín až k lonu. K rieke. K matke zemi. Idem dole k stehnám a členkom. Vraciam sa hore a bozkávam ti lono. Prenikavo stonáš. Nedám sa vyľakať. Pšt, zobudíš hrocha, hovorím ti tlmene. Kto je hroch? Akého hrocha? Nechápavo dvíhaš hlavu. Ale len takého. Snažím sa to zahovoriť. A Boh nemá šancu zistiť, kto z nás začal prvý. Myslím, že ja. Ale toto nie je hra na Adama a Evu, hrozím mu do neba. Hriech neexistuje! Je iba pocit. Potom ideme domov a zase sa milujeme. Milujeme sa ešte vášnivejšie ako pri jazere. Hryziem ťa do krku. Hryzieš ma do bradavky. Do ľavej bradavky. Presne viem, ako to chceš. Presne viem, čo chceš a ako. Hovoríš s istotou a ja sa slastne usmievam. Hroch spí a Boh spí a slnko spí. Je mi to jedno. Mama mi povedala, aby som do básní nedával vulgarizmy. Asi radšej nenapíšem dnes žiadnu. Do úst si dávam každý tvoj prst. Sliním ho a hrám sa s ním. Úplne pomaly. Potom ti oblizujem dlane a hrám sa ti s vlasmi. Nekonečný príbeh ako vyšitý. Neskutočnosť v skutočne prežitej rovine. Rozprávka? Nie, iba život. Iba príbeh a jeden nemý film, ktorý nikomu nikdy neukážem.
Niečo na tom bude: Ak zmažem skoro dve strany mojej tvorby, asi to tak malo byť. Asi som to mal napísať a zmazať preto, aby dokázali vzniknúť tieto riadky. O Bohu a hrochovi. O slnku a všetkých príbehoch, ktoré som si skrz teba vysníval. Absolútne skrz teba. Chcel by som Láska písať raz tak ľahko. Ešte ľahšie ako teraz. Chcem byť tvojim autorom, ktorého tvorbu a telo a dych a ruky a penis a slová a myšlienky a pocity sú také, pri ktorých sa roztápaš ani pistáciová zmrzlina v auguste. Chcem byť tvojim. Pošli mi po hviezde nejakú kvapku rosy. Alebo mi napíš báseň. Si ten najlepší poet na svete. Aj Maša Haľamová sa môže skryť! Povedz mi niečo, lebo môj hroch sa zblázni z toho, že sa nestal hlavnou postavou mojej poviedky. Podľa mňa ho trafí šľak keď zistí, že je to všetko iba o nádeji, šťastí a nehe. O slobode a tvojom dychu. Podľa mňa ho trafí šľak. Teda ak ho už netrafil. Videli ste už blázince pre hrochy? Nie? Majú tam obrovské klietky a veľké ihly a tak. Primár je slon.
Neviem ako som to vlastne všetko myslel a čo z tejto poviedky vyplýva. Asi len to, že zajtra príde ďalšie ráno a potom ďalšie. Malo by to tak byť, i keď okolnosti za ktorých sa to všetko deje sú niekedy náročné. Ale veď aké by to bolo, keby bolo žiť ľahké? Nevznikali by mosty a Bohovia. Nebolo by slnko a my by sme sa nepýtali. Žuli by sme čo by nám dali. Spali a vstávali. Nesnívali by sme a neplakali. Netešili by sme sa a neskákali z mostov pre lásku. Nebolo by básnikov, ani hrochov. Nebol by som ja ani ty. Neboli by sme my. Nebola by láska a vlastne všetko by bolo také nijaké. Také robotické. A ono to možno o chvíľku príde a preto ti chcem povedať, že ďakujem za to čo cítim. Bez pátosu a nepochopenia. Proste len tak: Ďakujem ti Láska za lásku. Že si, že máme hrocha, slnko, nášho Boha, mútnu rieku v ktorej nič nevidno a hlavne jeden druhého. Naveky. Áno, to je jediné čo viem. Aj keby som už nenapísal ani riadok. Ani len jednu báseň. Bude to tak. Napísané, silné, pocitové, farebné, milované, nemenné.
A čo ten hroch? Má šancu zamilovať sa? Bude mu to umožnené? Veď každý by mal mať niekoho a každý by mal mať niekoho, komu bude za ním smutno, keď a pominie. Je to také ľudské. Teda malo by to byť tak. Nie všetko má však odpoveď. Čítaš? Spíš? Snívaš? Neviem presne pomenovať tento pocit, asi len pocit. Alebo: Pocit. Pocit je tým najsilnejším neviditeľnom, aké existuje. Nezmierim sa. Budem ťa čakať pod oknami. Pod vesmírom a hviezdami. Večne. Budem ťa hľadať, myslieť na teba a písať ti. Dávať ti znamenia všetko čo v sebe mám.
Je polnoc. Mám hrubánsku reťaz. Viažem ju môjmu hrochovi na krk. Má tam masívny obojok. Svieť nám na cestu. Kričím na mesiac a Boh si dáva uhorkovú pleťovú masku. Veď nie je sezóna, kričím na neho. Máva rukou a zatvára dvere. Kráčame s mojim hrochom za tebou. Zohýnam sa k zátke a vypúšťam plné jazero mútnej vody. Dávam ho do fľaše a tú zase do zberu. Recyklujem. Nepôjdem do neba, ale stojí mi to za to. Budím sa zo sna, ktorý som prežil. Utieram si čelo a varím zelený čaj. Dávam si do neho med. Čakám kým sa roztopí a sledujem ho celý čas. Ako mizne. Ako sa zmenšuje až sa nestratí celkom.
Rozvidnieva sa. O chvíľku by sme sa mali stretnúť. Bojujem však so zalepenými očami, boľavým telom a krvavou, stvrdnutou kožou na mojom tele. Budím sa a neviem kde som. Som nahý, ale zima mi nie je. Mám na sebe pancier, alebo čo to je. Nejako ťažko sa mi hýbe. Som celý, akoby nedorobený. Akoby som to nebol ani ja. Myseľ mám však čistú. Sny tie isté a príbehy podobne. Nestalo sa vlastne nič. Jeden život skončil niekde na inej časti Zeme a za určitých príčin a podmienok rovnako tak začal ďalší. V pralese dnes prší. Asi oslava môjho zrodu. Vôbec neviem aký je deň, aké je ročné obdobie. Všetko je tu zelené a čisté. Nemotorne sa obzerám a hľadám ťa. Sú tu samé zvláštne tvory ktoré nepoznám. Dni bežia, mesiace letia. Roky rovnako. Dnes mám v hlave presne ten istý film a príbeh, ako chodím po pralese a nervózne fučím. Nie. Nie si nikde. Čo ak si ostala na inej strane Zeme? Čo ak spíš, alebo si stále iba človek. Neviem. Rozbieham sa proti malým stromom a valcujem ich ako tank. Bežím čo mi stačia sily a z mojich nozdier mi tryská para. Nie. Nie si nikde. A ja? Ja som všade. Som tu i tam. Som jeden z mnohých. Musím si vraj dávať pozor na pytliakov.
Tí po hrochoch tohto roku idú vraj viac ako po slonoch..
p.s. MOJE KNIHY:
https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
