Nepotrebujem dôvody pre svoje pocity a zmysel. Všade ťa hľadám. Obzerám sa a naťahujem krk. Nič. Moja studňa pocitov je len zrkadlom tvojho kroku. Nemôžem za to, tak sa mi stalo. Dočítal som po odbornej korektúre druhý krát môj nový román a nemal toho moc čo opravovať. Je hotový. Úplne. Ide sa zalamovať.
Milý denníček, začal som po dovolenke pracovať a nejako tak lenivo prepletám nohami. Prekračujem tvoje tiene, ktoré som si vymyslel. Nikde ťa niet. Naozaj nikde. Len ťažko sa s tým vyrovnávam a je to len a len moja vina. Prežívam deň po dni. Nech by sa udialo čokoľvek a ktokoľvek by chcel mojim monotónnym pocitom vykrútiť krk, ostanú večné. Ten čo hľadá stále a vždy, mal by nájsť. Niekedy to ale takto nefunguje. Niekedy človek nenájde, aj keby hľadal niekoľko životov a niekedy nájde keď nehľadá vôbec.
Keď sa ma v rádii FM pýtala Mirka Ábelová: O čom píšeš? O sebe, povedal som. Z čoho vychádzajú tvoje básne? Zo mňa. Niekedy je človek stručný a veci nepotrebujú viac dokladovať bločky. Myšlienky nie sú pod kontrolou daňového úradu. Rovnako tak pocity. Milý denníček, som rád, že som si ťa založil. O mojich pocitoch vieš iba ty a potom ešte ostatok sveta plného vizuálnej tieňohry. Potom ešte ona. Hľadám ju a čakám. Všetko je niekedy tak márne, až to jednoducho dáva nejako tak zvláštne umocnený zmysel. Taký čudný zmysel plný ešte čudnejšej viery.
Je utorok, niečo po druhej ráno. Snívala si sa mi už na tri krát. Fakt, prisahám. Dá sa povedať, že to bol veľmi bohatý nočný rekord. Ani si toľko nezaslúžim. Pocitov a ticha. Pokory a čistého pocitu svetla, ktoré mi od teba svieti až do mojej ďalšej bezbrannej nepríčetnosti. Spávam dve tri hodiny a stále ťa hľadám. Márne. Nepotrebujem o nič viac ľudí ako málo. Vlastne ich potrebujem len pár. Tak do dvoch. Chýbaš mi. Neviem ako inak popísať tento zvláštny stav beztiaže a len ťažko kontrolovateľnej utópie. Šialenstva a bezmocnosti. Neviem. A tak ťa hľadám. Každé ráno na tom istom mieste a v tom istom meste. Niekedy mám pocit, že som netrafil nieže štát, ale planétu. Akoby som hovoril absolútne iným jazykom. Zistil som, že nemám veľa priateľov. Teda jedného. Počkať, vlastne dvoch. Áno dvoch. Nemám starosť o svoj surový obraz zvrátenej a opustenej reality. Je to proste tak. Sadám na bicykel a vyrážam zo Svitu. Pre zmenu. Nemám domov, všade som nejako takto ukrytý pred celým tým šialenstvom a vlastným strachom. Hľadám len opustené miesta, kde je najnižšia koncentrácia ľudí a nikoho sa na nič nepýtam. Ani na to ako sa má, ani koľko dnes vyhral, alebo prehral. Druhý ma vôbec nezaujímajú. Strieľam básne, slová, riadky a verše. Jedine pred sebou svoju samotu ukrývať nepotrebujem. Preto asi píšem. Chráni ma to pred splynutím s davom. Hej, asi nejako tak:
Keď som si myslel, že mi už strelí hlava a totálne rachnú žili, začal som písať denník. Pomáha mi to. Je to fakt určitý druh mega terapie. Spisujem si to postupne po hodinách. Robím to vždy večer, alebo tesne nad ránom. Je to super. Zatvorím oči a búcham. Keď už nič, aspoň mi to predĺži život o toľko, čo by som si ho skrátil v krčme. Včera som postavil búdku pre vtáčiky a skoro si vystrelil mozog. Čistil som si svoju zbraň a ako vždy zamyslený v sade všetkých mojich davov a snov, zrazu len rana. Minulo ma to tesne. Už som nemusel písať denník, ani poviedky. Búdku som dokončil a zavesil na strom. Pištoľ som zabalil do starej flanelovej košele zo sekáča a dal ju do kufra pod posteľ. V kufri mám okrem zbrane listy z vojny, ktoré som dostával od mami. Mám tam náramky, gorálky a hudobné kazety. Sú tam na oko kokotiny, ale pre mňa veľmi dôležité veci. Možno už artefakty, ale taký som. Mám rád hmotné veci a keď vo mne niečo zanechajú, majú v mojom živote miesto. Mám tam tvoje spodné prádlo a básne, čo si mi písala. Kamene a jeden nôž. Zbraň ako zbraň. Spomienka ako krv. Šialenstvo ako ligotavý vtáčik na mojej novej búdke nad ránom. Nie a nie odletieť z mojej hlavy.
Milý denníček, sedeli sme s Karolom minulý piatok oproti sebe a pozerali si do očí. Karol sem tam pozrel do kofoly a na zadok krásnej čašníčky. Sem tam vypustil perlu a inokedy inak výpravnú vetu. Ja som hlavne mlčal. Mám to rád. Ticho je výpravné. Ticho povie niekedy oveľa viac, ako taká spŕška slov, hovoriacich na oko. Karol mlčal. Potom nemlčal. Poznáme sa. Je to fajn, hovorím mu. Je to fajn, že ma poznáš. Hovoril mi to isté. Stretol som pred šiestimi životmi lásku. Hovorím mu z nenazdajky. Netrep. Odrazil úder. Potom som mlčal nejakých pár sekúnd. Vietor rozletel dvere a začalo strašne liať. V juboxe hrala Pantera. Pantera ma naučila metalu. Úprimného metalu. Rodičia pokory a ty pocitu nad všetkými pocitmi. Nemôžem prestať na teba myslieť, ani keď myslím na niečo iné. Ani keď sa rozprávam s niekým iným. Ani keď počúvam Panteru, alebo len Máriu Čírovú. Stále na teba myslím. Melancholické rozvraty mojich ostrovov sa zhmotnili do jednej celej pevniny. Do jednej celej Zeme, ktorú zalialo more. Voda, voda, samá voda. Všade voda. Vo vode voda i na nebi voda. Voda je veda. Stále preteká a necháva si to najlepšie nakoniec. Nevyleje sa: Prekvapenie. Zvuk vody, to je topenie ostnatých drôtov a ich hladenie ťažkých balvanov. Voda to sú myšlienky bez konca. Len tak pretekajúce absolútne neznámym svetom. Voda to je vykúpenie. Voda, to si ty. Voda to je pivo. Pijem ďalšie a nenechávam na seba dlho čakať. Otváram ústa a púšťam pár nezmyslov. Neostávalo mi toho veľa. Ešte jedno? Opýtal sa ma Karol. Inak abstinent, aby bolo jasné. Ale hej, veď čo sa budem len tak bezprízorne onačiť? Povedal som. A tak sme sedeli pri pive, kofole a von lialo ani keby to bolo zadarmo. Stále sme boli na tom dobre. Zoberte si žeby tak šťalo. Normálne by pršal moč. Alebo by sralo. Je to v pohode. Boh je ešte stále trpezlivý a rozhodol sa počkať. Boh je triezvy a Boh nie je. Netárajte svojim deťom nezmysli o Bohu prosím. Buďte odvážnejší a povedzte im o svojich vnútorných modlitbách, pocitoch, rodičoch a o svojich hrdinoch. Z mäsa a kostí. Prší. Stále iba prší a mnohí si neuvedomujeme, koľko bohatstva je vo vode. Si nejaký smutný. Hovorí mi Karol. Hej som. Prečo? Neviem, klamem a nechcem mu hovoriť o tebe. Fest si smutný, hovorí mi. Hej som. A potom tak sedíme a krásna čašníčka nechodí pomedzi stolmi. Ona tancuje. Rusi prehrávajú zápas a celá Afrika zapaľuje ohne. V Pantere zomiera bubeník a teba som nevidel niekoľko miliárd kvapiek tých istých pretečených vôd. Ach kde si? Toľko farieb a pocitov. Majstrovstvá sveta vo futbale 2018 sú fajn. Ľudia tiež, presne ako tu: jedia a pijú. Tešia sa a plačú. Milujú sa a nenávidia. Emócie a úplne odlišné kultúry. A predsa mier. Víťazstvo, prehra. Slnko, dážď. Rusko. Je to jedno kde, je to len v nás. Srať na farby a bohov. Kultúrne zvyklosti a politikov, ktorí si uťahujú nie opasky, ale kravaty. Srať na nich. Je to všetko iba v ľuďoch. Nejako som sentimentálne osprostel. Dávam si ďalšie pivo a objednávam borovičku. Zvraciam na záchode a vraciam sa pokojnejší. Plakal si? Pýta sa ma Karol. Nie, klamem. Zase pozerám do piva a on do mobilu. Čo Tamarka? Opýtal sa. Ty kokos, je z nej baletka. Tiež tomu vôbec nerozumiem, ale príde mi to fest pekné. Mám skoro 39 a balet som videl prvý krát až teraz v Žiline. Ale ja to nemôžem hodnotiť, som až príliš neobjektívny. Na pódiu vystupuje moja krv, objektivita umenia ide bokom. Hovorím ti, nemusíš rozumieť, stačí že cítiš. Veď áno, hej. Povedal som a potiahol z mentolovej elemky. Si predsa básnik, a básnik musí mať vo svojej krvi vesmírnu pokoru múz. Povedal. Ale ja nemám rád, keď mi nadávajú do básnikov, povedal som. Tak sa s tým vyrovnaj, alebo nevyrovnaj. Je to fakt. Zašepkal Karol a odišiel na záchod.
Milý denníček, chodníky dostávali krídla a vagóny vyvracali aj posledné nádeje ostať na koľajniciach. Najprv to vyzeralo, že svet sa rúti niekam do riti, ale nebolo to tak. Všetko išlo absolútne ako švajčiarske hodinky. Zajtra ráno vstanem, potom rovnako. Možno prestanem aj písať a kúpim si udicu. Vravel som, že ryby by som nikdy ani bohovi nechytal. Neviem. Naučil som sa slovo nikdy, nikdy nehovoriť. Neviem. Naozaj neviem, čo bude so mnou a preto slovo nikdy, radšej nepoužívam. Pokoj v mojej duši ale odišiel na prázdniny. Nechal vo mne vatru. Nevypol vietor a odišiel. Iba tak. A ja si píšem denník. A popíjam. Hej, popíjam. V ušiach mi znie Pantera. FUCKING HOSTILE!!! Nádherný mix emócií. Skvostné. Ešte stále som mal šancu, nejako to tu prežiť. Uvedomiť si a pochopiť, čo sa pochopiť dá. Ešte sa mám veľa učiť. Veľmi veľa. Neviem či to stihnem. Kde si? Pýtam sa do neba a myslím na tvoje vlasy. Som pološialený. Minimálne polo určite. Nádych, výdych. Presne tak ako si ma to učila. Upokoj sa, zvykla si hovorievať.
Výťahy padali nadol rýchlosťou svetla a v mojej hlave som nemal ani len kúsok miesta pre niekoho iného ako pre teba. Dal som si pivo a borovičku, ďalšiu borovičku a pivo. A tak ďalej. Prečo toľko piješ? Opýtal sa ma Karol. Prečo? Lebo mám dôvod, oslavujem. A čo? No niekto má dnes meniny, vykríkol som a rozrehotal sa bláznivým smiechom. Daj si ešte jedno - dve, ale už nefajči. Povedal Karol, ktorý vie, že veľa cigariet mi naozaj nerobí dobre. Zahasil som malé cigaretové vĺča. Je mi zle, povedal som. Neodpovedal. Sedeli sme asi tri minúty bez akéhokoľvek slova. Keď máš niekoho rád, netreba slov. Nadýchol sa a povedal. Chcel by som ti niečo vážne povedať. Zahľadel sa mi do očí. Chceš sa so mnou vyspať? To by nefungovalo, povedal som. Zatiaľ som stále hetero. Si chuj. A čo mi chceš teda? Sadni si a chyť sa stoličky. No daj, povedal som pokojne a predsa si zapálil ďalšiu. Vyhral som osemdesiat deväť miliónov eur. Čo chceš? Totálne ma zabil, lebo vo mne že NIČ. Asi som jebnutý a city mám posunuté niekam inam. Ale že úplne inam. Moje srdce bilo presne v tom istom tempe ako predtým. Moja krv tiekla rovnako. Haló, kričal Karol a mával mi oboma rukami pred očami. Počul si moju otázku? Ty na to nechceš nič povedať? Nie. Nemám čo. Povedal som. Preboha tak mi aspoň povedz. Čo chceš? Dom, auto, bicykel, tresku...povedz mi preboha niečo? Čo? Nič. Zašepkal som a napil sa piva. Nič. Zopakoval som to. A Pantera hrala ďalšiu pieseň za mojej posledné drobné, keďže niečo cez tri litre som visel za prehrané stávky. Bola to obloha a bol to raj. Bol to zhluk mračien a praženica slnečných lúčov zasypaná množstvom cibule. A sĺz a krvi. Radosti a smiechu. Stále som žil a mal dokonca zbraň. Necítil som sa bezpečnejšie, ale na seba sme v tomto momentálnom pocitove stále traja. Ja som bol pocitový milionár, Karol dobrý človek so svojim stredom na správnom mieste a ty si plávala niekde úplne inde, akoby som chcel. Bola si v inom bazéne. V inom meste. Na inej planéte. Vždy som veril. Do poslednej chvíle. Preto som si začal aj písať ten denník. Pokúšam sa denne na teba nemyslieť. Denne zabúdať. Neotáčať sa. Snažím sa, ako také malé mača, chytiť klbko. Fest sa snažím. Píšem listy, ktoré potom hádžem do koša. Píšem e-maily, ktoré mažem. Robím všetko preto, aby som na teba nemyslel. Nezabudnem na teba. To viem, v tom som triezvy, chcem na teba myslieť, iba menej. Iba oveľa menej. Myslíš, že chcem veľa???
Celej krčme pálenku na mňa. Zakričal vtedy Karol. Teda okrem mňa, mne Vineu. Chlapi tancovali pri stole a hodiny sa točili. Nemal som pojem o čase. Vlastne nemal som žiaden pojem. Iba som sa krútil a točil. Pil som jedno pivo za druhým a prevracal poháriky borovičky. Borovička je pomsta z lesa. Vánok ihličia. Totálna smrť z hôr. To posledné mi pasuje najviac. A chlapi bliakali a celé sa to začínalo podobať na strašné peklo. Kľačali si pri nohách. Fackali sa. Objímali sa. Videl som to všetko v takom úspornom režime mojej mysle. To som celý ja. A Karol? Veril som mu, poznal som ho a fakt som si mohol zaželať čokoľvek. Jedného by možno aj jeblo. Daj si whisky. Alebo nejaký koňak. Pijeme. Sme milionári. Chcem len pivo. Povedal som. Vo vrecku som mal ešte kúsok trávy. Na ženskom záchode som jej vykrútil väz a vrátil sa na miesto. S tým mám furt problém. V krčmách sú rôzne ikonky a ja to nikdy neviem. Nikdy si neviem zapamätať, či je chlapský hajzel s tým krížikom, alebo so šípkou. Ale to je jedno. A chlapi tancovali. Už aj ženy tancovali. Všetci sa v krčme vlnili jedna radosť. Čašníčka sa na mňa podozrivo usmievala a tak som si objednal pivo. Sme milionári. Hovoril mi Karol. Viem, povedal som. Von sa schyľovalo k noci a mne sa krútilo v hlave. Krútili sa mi nohy a aj oči. Nemal som akosi na viac. Brat ma tri dni dozadu zjebal, že píšem strašné sračky. Sračky pre samovrahov a obesencov. Prepáč mi, povedal som mu. Myslel som to úprimne. On môže, ostatných mám v riti. A tak som prestal písať sračky a začal som písať ešte väčšie:
Minule som nevedel trafiť do Slovenského rozhlasu v Bratislave. Každopádne, som blúdil ako teľa. Pritom rozhlas je úplne blízko stanice. Nemám zmysel pre akúkoľvek orientáciu. Píšem básne a tak som išiel o nich porozprávať ľuďom. Pomáhajú mi. Rovnako ako denník. S nimi vždy odlietam. S mojimi slovami sa strácam pred všetkým. Nejak tak unikám do diaľav. Ponáram sa do úplne iných pocitov. Idem do tajomna. Blúdim a predsa nachádzam. Mám to rád. V októbri vyjde môj nový román. Už tretí. Plním si sny a smrti posielam frčky do nosa. Závratný alkoholizmus maskujem nevysloviteľnou letargiou a stratou záujmu o všetko. Som na oko mŕtvy pod obraz, ale nie je to celkom tak. Jano sme milionári, hovoril mi a ja spitý jak rus. Kričím do dažďa pred krčmou: Láska sme milionári, milujem ťa počuješ? Kričím tvoje meno a cigáni utekajú s igelitkami na hlavách. Oni sa fest boja vody. Majú to v zakorenené niekde hlboko v sebe. Minule som sa rozprával v osade s Milanom a ten krútil hlavou. Veľa vody nedobre, hovoril mi.
Ale vážne, mám taký zvláštny čuch na ľudí. Ľudia budete dediť: pochopenie, nehu, vrúcnosť, objatia a búdky pre vtáčikov. A denníky, plné šialenstva a lásku. A sami seba. A básne a každý deň zdedíme ďalší deň plný momentov a spomienok. Nikto nebude bohatší ako ty sám. Pamätaj. Dni sú ako voda. Odnesú len čas, ale spomienky sú trvácne, mocné a silné. Budeme dediť seba. Bude to prekrásny život, plný prekrásnych piesní a pocitov. A budú deti a potom budú starci a svet pôjde ďalej. Ostane tu po nás možno len malá smietka a možno tony sily. Ale každopádne ostane. Dedíme. Vždy. Dedíme denne. Všetci do jedného. Každý máme iné bohatstvo a úplne iný pocit vlastnej smrteľnosti. Budem dediť. Denne. Píšem ti email, aby si prišla za mnou do môjho neba. Že to nemá cenu, mrhať svedomím a sadiť pod Tatrami rajské ovocie. Píšem ti hneď na to esemesku, že ťa milujem ako som nikdy nikoho. Že nemám plán, ani dôvod. Že jednoducho iba som. Potom tú esemesku mažem. Komu toľko píšeš? Pýta sa Karol. Jej. Hovorím. Komu jej? No jej. Mojej večnosti, hovorím jej a prikladám ukazovák k perám. Vtedy vie, že to je posledné gesto, po ktorom už neprídu žiadne slová. Neprídu, lebo nesmú. Rešpektujeme sa. Chlapi v krčme zaspávajú. Mám pred očami čudnú hmlu a krásna čašníčka mi sedí na kolenách. Je to ako z PULP FICTION. Fest dobrý film inak. Hľadám vo vrecku zbraň. V pravom nič. V ľavom podobne. Určite som si ju bral z kufra dnes ráno, viem to. Už sa bez nej nepohnem. Som paranoidný a tak mám aspoň nejakú záruku. Zbraň ako dôkaz smrti. Mám ju ja. Hovorí mi Karol a klope po svojom modrom kufríku. Upokoj sa, šepká a odháňa opitú čašníčku z môjho kolena ako kuru z bidla. Asi by sme mali ísť. Hovorí mi. Bude svitať. Staviam sa a Karol mi pomáha urobiť prvý krok ako pomáha matka dieťaťu. Som totálne na mol. Sme milionári, hovorím mu keď kráčame popri rieke. Budeme dediť. Lásku, seba, pocity, dni, momenty a hlavne tvojich osemdesiat deväť miliónov eur, kričím. Čo, akých osemdesiat deväť miliónov? Pýta sa ma. Sme predsa milionári, bľabocem. No hej, hlavne ty. Smeje sa. Ako? Pýtam sa. Veď si mi povedal, že si môžem prosiť čo chcem. A ja chcem ju. Chcem jej postaviť hrad a naliať more do dier. Chcem jej zasadiť stromy a kvety. Chápeš? Nechápem komu chceš čo postaviť, ale akí milionári, pýta sa ma. No normálni veď ty si mi to povedal, hovorím ja. Šibe ti? Ja som ti nič nepovedal. Vypil si deviate pivo a asi siedmu borovičku, povedal si, že ti mám dať 5 minút a ľahol si si na stôl. Čakám tu už tretiu hodinu ako taký chuj, máš šťastie že ťa mám proste rád. Malý má teplotu. Volala mi Julka, musíme ísť. Čo? Opýtal som sa totálne vytretý. Si opitý ako riť a už ti to pekne lezie na hlavu, povedal. Si môj najlepší priateľ, ale mal by si si urobiť nejaké mantinely. Takto to ďalej nejde. Vyhodím ťa na stanici, musím ísť domov. Tu máš na taxík, vopchal mi do rúk desať eur. Fest ťa mám rád, povedal som a objal ho. Veď aj ja teba ty kaskadér. Odišiel za ženou a za synom. Ja do lona všetkých hviezd. V krčme za stolom sa niekedy snívajú hotové divy. Život plynie a hodiny vertikálne narastajú. Svet padá do dier a mne toho už naozaj veľa neostalo. Pár kníh a idolov. Milujem ťa, zašepkal som do neba a slastne potiahol z cigarety.
Aj tak som milionár. Aj tak ste milionári. Mám pocity a teba. Škúlim na hviezdy za oknom a potkýnam sa. Dopadám na Zem a vstávam. Zase dopadám na Zem a vstávam. Opakujem často tie isté chyby, ale všetko do seba zapadá. Hľadám ťa a strácam. Opúšťam a stretávam. Večný kolobeh mojich neopakovateľných momentov. Píšem denník. Sú to jedinečné memoáre mojich sĺz a radostí. A možno to raz vydám. Na ostatku všetkého. Neviem. Možno raz na ostatnom brehu. Snívať na stole v krčme je niekedy fajn. Vypnú svet a pritom sa točí. Len ty o tom nevieš. Je to také zvláštne prekombinované. Pokiaľ žijem, stále je dôvod hľadať a nachádzať a strácať. Má to zmysel predstaviť si aj osemdesiat deväť miliónov eur. Hej má. Určite. Desať eur míňam na vlakovej stanici v bistre PUPA. Prepíjam sa do zvláštneho stavu nereálnej triezvosti a aj napriek tomu premýšľam a cítim a stále mám taký zvláštny zmysel.
Je to nádherný moment: Vtáčik sadá do mojej búdky na strome. Je to prekrásne. Je to také zvláštne teplo, čo sa mi rozlieha po mojom vnútri. Púšťa sa do slnečnicových semiačok a ja si zalievam druhú kávu. Mľandravo sedím na tráve a pozerám na ten dar. Neskutočné. Zobe a zobe. A mne je lepšie a lepšie. Cítim ako sa vo mne otvára ďalšia rieka, o ktorej by som chcel raz napísať príbeh. Možno knihu. Neviem ako to vypáli. Neviem, či to prežijem a či sa vrátim. Ale keby som to všetko vedel, bola by to kurevská nuda. Takto sme na to všetci bez rozdielu majetku rovnako: Nikto nevie, ako to celé dopadne. A ja som zdedil ďalšie slová a príbeh z vesmíru. Ďakujem.
Stále sa mi nedalo prestať písať. Chýbala si mi príšerne zvláštnym spôsobom. Chýbala mi tvoja obloha a tvoj vodopád. Studne a kroky, ktorými hladíš Zem. Chýbal mi pocit tvojej blízkosti. Strašne mi to všetko chýbalo a ja som nevedel, kde si..
Bol som aj napriek všetkým mojim pocitom milionár a najčudnejší človek, ktorého poznám. Sny sú dobré na prebudenie. Ako uhorková voda po opici. A tak som si ľahol na lavičku v parku v Poprade pri vlakovke, zavrel oči a nechal sa ešte chvíľu krájať na malé kúsky.
Svitalo..
10.7.2018, 02:28 - vo Svite
