Mal nezištnú túžbu nekráčať s davom. Hoci bol veľmi múdry a dokázal často predvídať. Ľudia ho nepočúvali. „Nikto ma nepočúva“, hovoril často. A tak som sa na neho pozrel z bližšia a cítil, žeby som s tým mal niečo robiť. Zbalil som si veci a zobral počítač. Naložil som si do tašky všetko čo mi do nej vošlo a ostatné veci rozdal cigánom. Mám rád materiálne veci, ale niekedy mi lezú hore krkom. Áno, bol naozaj veľmi múdry. Vybral som sa za ním a dúfal, že ho doženiem skôr, ako bude neskoro. Ako som tak kráčal po jeho stopách stretával som ľudí aj neľudí a snažil som sa nemyslieť na to, čo by ma odrádzalo od života ako takého. Život je vraj to najcennejšie čo máme a tak som sa nezaradil. Vybral som sa proti prúdu. (Vsuvka – myslím si, že PRÚDY bola najlepšia slovenská kapela vôbec). Príšernou silou sa mi myšlienky uberali za tebou a vlastne, keď som ja kráčal za ním, tak som kráčal iba v stopách spevu tvojich krokov. V mnohých prípadoch môjho úvodného bytia som si to nijako nechcel pripustiť, ale kráčal som za tebou. Iba za tebou. Vlastne presne ako to robím dnes. Všetko má svoje dôvody – hovoria mnohí. Ja ale nemám. Ani dôvod ani podstatnú myšlienku. Proste sadnem si a sedím. Postavím sa, lebo chcem stáť a milujem ťa, lebo som ťa presne preto stretol. Pre nič iné. Rozhovoril som sa rečou muža vo mne a pomaly akoby strácal stopu. Mal som pocit, že aj on hľadá mňa. Neviem prečo, ale nejako takto som to tušil. Ja jeho on mňa. Akoby sme boli v takom obrovskom kruhu. Keď sme sa už už dobiehali, kruh sa zlomil a kým sa obruč spojila, boli sme každý inde. Zase sme preto kráčali a hľadali sa. Presne ako dnes. Mám pocit, žeby sme sa mali raz stretnúť. Až ho raz nájdem, napíšem ti knihu o tom, že vlastne ako. Koľko a kam. Neviem ako sa bude volať, ale bude o nás. Sadol som si na kameň a zapálil cigaretu. Von bolo nádherne a moja zóna ticha bola vzácnejšia ako akákoľvek iná intímna zóna. (Vsuvka - ZÓNA A je podľa mňa druhá najlepšia slovenská kapela). Aj hudba sa mi tlačí do života, lebo je rovnako mojou aj jeho podstatou. Pointou a stredom slobodných vĺn. Strašne som na teba myslel. Cítil som šialenú silu a zhmotnil si myšlienku, že si vlastne v tom istom kruhu presne medzi nami. Medzi mnou a ním. Medzi mužom, ktorého hľadám. Múdreho a pokojného. Áno, hľadal som seba a ty si stála presne na tej istej ceste mocného pochopenia. Túžby, nehy a čistej lásky.
Pohladil si hustú bradu a vybral sa na sever. Snežilo a vlastne nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa malo udiať niečo prevratné. Tí, čo očakávajú, to zvyčajne nikdy nedokážu naplniť. To svoje čakanie. Pochopiteľne. Myslím si, že nátlak silených pozícií je len dôsledok posledných ozvien málo ostrieľaných túžob. Filozofické duchovno nebolo nikdy mojou silnou stránkou. Jeho áno. A vlastne chcel som o ňom. Keď som ho hľadal a spoznával, spoznával som vlastne teba. Jedno neskutočné nekonečno. Len ťažko opísané slovami. Len ťažko dokázateľné predstavy. Len ťažko vôbec o tom hovoriť. Každá chvíľa je vo svojej podstate vykonaná iba raz za život, ona bola večným momentom obrovského kruhu, nekonečna, vesmíru. Aby som to mohol možno lepšie vysvetliť, alebo detailnejšie: Bola to sloboda a spontánnosť. Láska, neha a túžba tak mocná, že aj keby sa postavil celý svet na špičky, nedovidí do mňa. Aj keby začala tretia svetová nie len vo mne. Aj keby sa udialo čokoľvek, iba by to znásobilo silu. Láska? Neviem, ako by som to nazval. Pred chvíľou som hovoril, ako vlastne neviem vyjadriť ten nadpozemský pocit. A predsa píšem. Áno, aby som čo najdokonalejšie priblížil myšlienku života. Píšem preto, aby som sa priblížil k samému sebe. K mužovi, čo s pokorou čaká. On nepíše. Ja áno. On je pokojný. Ja menej. Ja nie. Ja nie som. Stále sa učím, i keď priznávam, že všetko to moje učenie je založené na predstave skutočného bytia. Bez akýchkoľvek umelých prísad a príčin. Poznal som sa. Poznal som dokonca aj jeho a teba som žil. Plným duchom všetkých mojich dúškov. Celého môjho života a predstavy. Bola si bez pátosu a podobných sračiek mojou Vyvolenou. Áno. Bola si mojou slobodou. (Vsuvka – Slobodná Európa, je tretia najlepšia slovenská kapela).
Zapol som si do slúchadiel BUZZCOCKS a vybral sa cestou naprieč. Milujem hudbu a budem ju aj po smrti. Budem ju aj v budúcich životoch. Že prečo si to stále púšťam dookola a som nespoločenský. Nepijem kávu s keksami v nedeľu doobeda v rodinnom kruhu. Nepijem čaj o piatej a na obed najradšej chodím niekam, kde ma nikto nestretne a ja dotyčného nebudem musieť poslať do riti. Teda slušne. Minule ma jeden známi pozdravil: Ahoj, ty môj najlepší kamarát. Normálne som sa z tej jeho plytčiny nasral. Nebol som jeho kamarát a najlepší to už vôbec nie. Ľudia dokážu byť tak nechutne žoviálny a umelý, až mi je z toho na zvracanie. V piatok som sa pozvracal. Najprv som plakal a potom zvracal. Bol to ťažký deň. Myslel som, že ide moja posledná báseň, ale prežil som to. To všetko len láska. Zase na teba myslím a usmievam sa. Myslím na milovanie s tebou. Myslím na jemnulinké hladenie aj tvrdý buchot skál. Myslím na nás a mám ťažkú erekciu. Myslím na tvoje privreté oči a pootvorené pery. Ako mi tlačíš dlane do ramien a stonáš. Ako cítim tvoj pot a oblizujem z každého póru. Ako ti ťahám vlasy a hneď na to ich hladím. Ako si ich dávam do úst. Ako ti prikladám brušká prstov k perám a hladím privreté viečka. Ako sa ti túlam po celom tele. Túlam sa ti po ňom a neprestávam. Vlastne ja som nikdy neprestal, inak by som nemohol a nesmel. Takto písať. Áno, sme v tom istom kruhu a stále mi unikáš, stále ma objímaš, stále sa so mnou miluješ a mávaš mi. Si to ty. Jediná, nepatetická a moja. Zúrivá a blčiaca. Mlčiaca a šepkajúca. Áno. Ty..
Nemal som nikdy veľké oči, a plány tak to už vôbec nie. Kráčal som si svojou cestou a nepýtal sa okolo pocestných, prečo som zmeškal autobus. Nepýtal som sa prečo ten autobus išiel o 5 minút skôr. Nepýtal som sa. Hoci by som možno raz niekedy chcel nájsť odpoveď na všetky tie moje polčasové výsledky, lepšie bolo mlčať. A tak som si to všetko dusil v sebe. Nepýtal som sa prečo som ťa nestretol o pár časov skôr. O pár hviezd. On ju spoznal a preto som dnes chcel o ňom. Električky húkali a zvonili. Šoféri autobusov s roztrasenými rukami nastupovali na povinné jazdy. Nie každý si môže vybrať a vlastne aj to je v tejto mašinérii celkom spravodlivé. Niekto áno a niekto nie. Ja si stále stojím za tým, žeby som si ešte mohol vybrať. Žeby som si vybrať chcel. Potom príde chvíľka, keď na teba v pondelok z okna pozerám a brušká prstov mi beznádejne stekajú po skle. Ani by sa mali rozplakať. Keby brušká prstov dokázali plakať, to okno je už od soli. A tak ťa čakám. Že kedy prídeš. Že kedy sa mi zjavíš a ja sa pozriem na hodinky a zastavím čas. Iba ho stopnem na pár životov a nebudem riešiť pozostalé minúty. Všetko aj tak unikalo niekam do neznámych diaľok...
...ženy sa milovali so ženami a chlapi s chlapmi. Rána po celom svete boli iné. Každý mal iný príbeh a iné starosti. Ja som si občas domýšľal a kreslil na stenu postavy cudzincov. O svojich postavách som písal a teba som si vysníval, aj keď som vlastne nikdy o niečom takom nepočul. Neprečítal som až tak veľa kníh a asi som ani o ničom takom ani nepočul. Ale tiež sa nepýtam. Prišlo to. Prišla si a ja som sa mu zveril. On ťa poznal. Poznal aj mňa. Bol moja hlavná postava v mojej duši. Boli sme dvaja. Bol múdry. Ja menej. Ja som nedbal na racionálnu predstavu a dôsledok, okoloidúcich dôvodov a zážitkov. Konal som spontánne a rovnako aj žil. Často mi to bolo na škodu. Bolo ráno a bolo ešte skoro na to, aby som napísal zamilovanú báseň. Bolo skoro na cudzincov a tak som otvoril počítač a napísal o sebe. O mojich predstavách a domýšľaniach. O tebe a ešte raz o tebe. Neviem, ako som si ťa vypísal a ako som ťa nakreslil. Stala si sa. Normálne som ťa vtedy zbadal. Neviem aký bol deň. Nejaký určite.
Opilci sa dobíjali do cudzích izieb a nikto na tom nebol vlastne lepšie. Milenky sa budili v cudzích posteliach a dobrým chlapom nikdy ráno v sobotu nevypredali rožky. Každý sme boli svojim spôsobom krásni. I keď nie všetci ľudia sa nám páčia rovnako. Hodnotiť krásu ako takú nemá vôbec žiadny zmysel. Vraj ide o dušu. Za mňa pátos jak krava. Ja proste milujem obaly. Krásne obaly. Obaly na ktoré keď sa pozrieš, vidíš vlastne dnu. Taká bolo ona. Taká si bola ty. Áno, budili sme sa ráno bez toho aby sme šli spať. Cítil som sa vedľa teba ako v tej najchránenejšej zóne. Boli to rána, o ktoré som nikdy neprišiel a nikdy neprídem. Nikdy. Cítil som mocné túžby a ešte mocnejšie ich cítim dnes. Áno. Objatie nie je len objatím, keď je pevným, istým a hlavne necúvajúcim späť. Necítil som sa ako vykrádač vlastných snov, ale často som o nich písal. Nerád som o nich rozprával. A tak mi neostalo nič, iba sa rovnako nepýtať, prečo to tak všetko vlastne je. V krčme dnes nebol nik. Pochovávali Petra. „Už to má tak ako to má“, povedala mi krčmárka pri horiacej sviečke. Tiež som sa nepýtal, i keď som nerozumel. Aj ja raz odídem. Každý. Nemyslím to nijako hlbšie, iba presne tak ako to píšem. Ale dovtedy chcem ešte niečo povedať a určite aj ešte niečo napísať. Chcel by som za život ešte napísať päť alebo šesť slušných básní a nejaké dva až tri... vlastne stačí dva príbehy. To by malo byť tak akurát. Už som si tak trochu nadbehol a tak to nemôžem preháňať. Budem sa snažiť hlavne nečakať, nedúfať a občas aj nemyslieť. Budem sa snažiť žiť presne tak ako dnes. Ako teraz. Inak to vlastne ani neviem. Teda mohol by som vedieť, ale to by som už potom nebol ja. Bol by to niekto celkom iný. Nejaký cudzinec vo mne. Za ním by som ale v tom kruhu nechodil. Nekráčal by som za ním ako kráčam za starým múdrym mužom s bradou. V tom istom kruhu. Sme v ňom traja. On, ja a ty. Neberiem to ako osud, ani ako iné manipulovanie vidín do budúcich časov. Je to presne tak ako je a ja, i keď nezmierený snažím sa nesnažiť. Dopíšem list a električky dohúkajú. Ľudia pôjdu spať a všetci sa vrátia na svoje staré miesta. Niektorí si predsa len vyberú svoje nové. Príde deň a noc. Noc a deň a všetko pôjde dookola. (Vsuvka – NOC A DEŇ je kapela s najkrajšími básňami v textoch. Rasťo Kopina je naozaj veľmi nadaný a šikovný). No a tak to by to nejako malo ísť. Nejako tak a možno občas trochu inak.
Keď sa mi raz podarí s ním stretnúť, budeš pri tom. Budem múdry a nájdem pokoj. V harmónii a uvážlivom postoji sa budem starať o naše ticho. O naše lúky a rieky. Skaly a vodopády. Prestanem si vykrádať sny a možno už o tom nikomu nikdy nepoviem. Možno už o tom nebudem písať i keď toho muža vlastne možno ani nikdy nedobehnem. Možno sa budem točiť stále v tom istom kruhu, ako sa ty točíš v mojich očiach. V mojej duši a tele. Vrieš vo mne ako nedeľná polievka. Ako niečo, o čom sa nedá písať bez toho, aby som si vykradol môj dnešný sen. Je to hlbšia hĺbka, ako len hlboká. Je to proste tak. Nechcem, aby sa o mojich slovách vedelo, budeš mi stačiť iba ty. Iba ty jediná, presne taká akú som ťa vtedy stretol. Presne taká, o akej som porozprával vtedy múdremu mužovi vo mne.
Cigáni zatvárajú okná. Príde búrka. Psy sa schovávajú a ja si obliekam hrubý sveter. Je mi zima. Je mi akosi podozrivo chladno. Čakám na vietor a dážď. Na studený dážď. Aby zmyl, čo je potrebné zmyť. Aby som sa mohol zajtra ráno postaviť presne do toho istého kruhu a kráčať. Hľadať a domýšľať si nie len tie najkrajšie príbehy, ale aj tie ostatné. Aby som písal aj o škaredých veciach presne tak isto, ako píšem o tých ostatných. Áno, ešte by som chcel chvíľu písať. Chcel by som písať o tebe a ostatným dať nádej. Že sa predsa len o tom nepíše. Že to tak je. Že niektoré príbehy nie sú vymyslené. Že básne sú občas zrkadlom prežitých chvíľ. Až ťa raz v tomu kruhu chytím, to len budú sny. A básne a život. Električka stále hučí a tiene sa pohybujú v prudkých pohyboch smerom do cudzích sĺnk. Mal by som raz písať ešte skutočnejšie. Ešte viac inak. Mal by som to všetko prežiť. S tebou. Vedľa teba. Pri tebe.
Niekde tam, kde sa malinké detaily stávajú nosným ťažiskom pre život na tejto planéte. Ale načo končiť takto filozoficky tému, o ktorej písal už aj Šejkspír vo svojom najmocnejšom príbehu? Dážď sa spustil. Kráčam pomalým krokom užívam si jeho kvapiek. Je to božský pocit (Vsuvka – jedna moja pieseň, ktorú som napísal asi pred 20 rokmi sa volala – Božský pocit). Je to prevtelenie skutočného posolstva z minulých skupenstiev. Kráčam pomalým, ale pevným krokom. Istým a tak trochu veselým. Zajtra si ťa priviniem na hruď a neopýtam sa že prečo. Neopýtam sa, že kde si bola toľko životov? Budem mlčať a držať ťa pevne. Spoza tvojho ramena možno náhle vyjde slnko a z neho muž s palicou a bielou bradou. Vraj ma tiež celý ten čas hľadal. Vstúpi do nás a bude presne ten istý pondelok. Dáš si chlieb s jahodovým lekvárom, a ja iba lekvár. Nepôjdeme do roboty. Nevidel som ťa predsa už niekoľko životov. Zoberieme si dovolenku a všetky tie zjavenia sa budú zdať skutočnejšie ako všetky sny, pre ktoré som ťa vtedy po nociach budil..
p.s. Môj román NULTÝ STON tu:
https://www.martinus.sk/?uItem=161084
