Cítim také zvláštne ticho. Ten zhluk schránok okolo mňa, je len tieňom čo sa rozplýva. Nie som sám. Je tu on, ona, tí a potom aj tí ostatní. Moje pocitovo však cíti inak. Fyzicky som stále rýchly. Nie ako niekedy, ale som. Duševne to však cítim zase inak. Akoby sa moje skaly pomaly odlupovali z mojich brál. Je možno čas pristáť na Zem večného mieru. Stále premýšľam, že vlastne prečo. Nemám nárok ani nádej a ani prednostnú vstupenku. Iba tak. Premýšľam. Veď kto nie. Nie som iný. Začínam písať okolo piatej. Aby som ti stihol pred slnkom povedať, že nie. Nie som iný. Som presne taký istý ako ostatok. Cítim však strach. Úprimný strach z ticha, ktoré sa vo mne rozložilo. Postavilo si stan a zapálilo vatru. Okolo neho tancujú desiatky neidentifikovateľných postáv. Cítim, že moja samota prerástla nad hlaveň guľky posledného zmieru. Poslednej rany z milosti. Rana z milosti je iba jedna. Ak by ich bolo viac, strácalo by to akýkoľvek význam. Preto zamýšľanie sa nad bytostnou individualitou každého z nás, je predsa len akýsi nadštandard. Stále ťa vidím. Pomaly vo mne dohára oheň a ja by som ti najradšej venoval aj ten. Všetky moje iskry, moje otázky a môj plač. Normálne by som sa ti odovzdal celý. Pomenovanie môjho duševného stavu je možno: Most. Alebo: Rieka. Neviem a možno oboje. Letargiou udupaný zjav, ktorý vo mne rastie nie je láska. Je to niečo čo nemá meno. Nemá definíciu. Si to ty. Nedokážem popísať stav toho istého zvláštneho ticha. Dní, ktoré sa blížia a ja mám pocit, že predsa len pôjdem ďalej. To ma akosi zatláča do Zeme. A všetci okolo. Veľa rečí a žiaden pocit. Ubíjajú ma vlastné otázky nad záchranou mojich svoriek. Pýtam sa. Je to prirodzené. Keby som sa nepýtal, nikdy by som nič nenapísal. Pár sračiek, ktoré som tu nechal, nie sú hodné ani len náhľadu. Pár vecí mi vyšlo. Všetko šlo zo mňa. Totálne zo mňa. Vymýšľate si Vaše príbehy, Vaše básne? Pýtajú sa ma. Komu si ju venoval a prečo? Dostávam otázky. A ja mlčím presne tak isto ako ticho vo mne, čo sa zobudilo o druhej ráno. Von pršalo a ja nie a nie zaspať. Stále som sa prehadzoval ako horúci zemiak a myslel na teba. Všetky moje vyznania, ktoré by som napísal, by nemali žiaden zmysel. Preto sa iba zamýšľam. Zašiel som ešte ďalej. Zemitú rovinu, z ktorej tvorím som vymenil za menej ale predsa len spirituálnu obec môjho vlastného presvedčenia. Postavil som si domy a kostol. V sebe. Slnko a mesiac. Zoznamujem sa deň čo deň. So sebou. Učím sa znova žiť. Rozprávať a písať. Spoznávam sa. Stále sa spoznávam a občas nevychádzam z údivu. V jednom mám však jasno. Krv čo mi koluje v žilách je moja a tebe patrí rovnako. Nemyslím to v žiadnej rovine metafory a dokonca som prijal už aj slovo: Prijať. Nie vždy mi to ide ľahko, ale snažím sa. Prezerám si ťa z každej strany a zase premýšľam. Burcujúce ticho, ktoré sa pomaly vo mne rozkladá, je ako hniezdo hadov. Klapky na očiach sú stádom mojich pocitov. Nepotrebujem vidieť okolo. Stačí mi poznať môj pocit. Stále na teba myslím. A keď napíšem stále, tak to je proste stále. Potom sa pýtam na ticho, ktoré rozprestrelo svoje krídla. Pýtam sa aj na diagnózu a aj na pravidlá. Teda ak nejaké sú. Chcel som prestať písať, ale čím viac som chcel prestať, tým viac vo mne slová rástli. Nedalo sa mi nijako skončiť, ani preťať niť. Nemohol som sa prevteliť ani do samého seba ani do iných precedensov, ktoré zmáčali moju dušu. Ani by som visel z brala. Viselec, je niečo celkom iné. Pociťujem nemennú zreteľnosť všetkých mojich výbojov. Pociťujem jasnú spriaznenosť s totálnym peklom. Spoznávam samého seba a dostávam sa do zvláštnej roviny vlastného nekonečna. Nedokážem sa zbaviť pocitu ťažkej závislosti. Ťažkého pocitu zdieľania vlastného ega. Vlastnej mysle, vlastných pocitov. Stále na teba myslím. Stále si predstavujem, čo by bolo ak by som sa narodil ako murár. Nie ako básnik. Či by som ťa stretol, a ak by som ťa stretol, čo by som ti povedal ako prvé. Je vo mne ticho Láska. Povedal by som. Alebo: Je vo mne roj múch, čo sa podobajú predstave o rovnovážnej pointe. Alebo by som mlčal a prekráčal plynule do ďalšieho života. Je vo mne zvláštny smútok zdegenerovaných obrazov. Dokrčených a dokrkvaných papierových staníc, v ktorej nestoja ani len papierové autobusy. Papierové lode a papierové vtáky. Duša z papiera. Pero z papiera a aj papier z papiera. Dotrhaná myseľ, doráňaná zver. Dýcham zhlboka a píšem novú pieseň. Nedá sa mi prestať. Chcel som, ale nemôžem. Bicyklujem a behám. Do zmorenia. Rovnako tak píšem. Aby som dorovnal všetky moje nerovnosti. Všetky moje dlhy samému sebe. Tebe. Duša sa mi pýta na druhú stranu. Zase premýšľam. Ovce v mojom košiari sú pobláznené. Ich zvonce na konci svetov mi v hlave spievajú pieseň za piesňou. Báseň za básňou a príbeh za príbehom. Združuješ moje svety do jedného. Všetky moje básne a predohry. Je to možno definícia, ktorá nemá konca, ale dávaš mi zmysel. Ešte aspoň raz. Stretnúť ťa na začiatku. Nedať ti ani len šancu, opýtať sa: A čo teraz? Písal by som z ticha. Do vresku mocných síl. Nie som fyzicky sám, len to tak cítim. Nepočujem ticho, mám ho iba vryté hlboko vo svojej duši. Vo svojej mysli. Vo svojom tele. Chcel by som ťa raz stretnúť. Úplne nájsť. Odznova, nejako tak. Nejako takto. Nejako tak inak. Náhľad mojej predstavy sa vznáša v smere mojich hodinových ručičiek. Čím ďalej, tým viac. Strieľam, myslím, som. Pár životov odo mňa. Pár miliónov svetelných rokov naľavo od môjho srdca. Zbláznený. Ukradnutý a vytrhnutý mesiac. Keď už začína aj mesiac prosiť vlkov, aby zavyli, je to začiatok rezignácie celého sveta. Mám vypnutý mobil a čakám, kedy mi zavoláš. Dospel som do štádia, kedy sa nechytám na žiadne metafory, ani inak spravodlivú predstavu. Vidím len teba. Je ťažké prevteliť sa do samého seba, keď žijem v tebe. V schránke mojej nekonečnej vízie. Môjho presvedčenia a podstaty. Prestal som vnímať ľudstvo. Začal som hrať. Divadlo som vždy zbožňoval. Kráčam vo svojom móde len preto, aby som bol nablízku. Aby som mohol poprosiť vietor a dúhy. Dážď a sneh. Aby ti pohladil vlasy. Aby dal silu tvojim krokom. Ak sa autor opakuje, stráca akúkoľvek víziu. Technicky vzaté áno. Pocitovo ani náhodou. Nepotrebujem kritiku, ani kritikov. Vlastne potrebujem len písať, aby som sa ti mohol priznať, že čím viac, tým ešte viac. Odchádzam. Stále len to ticho. Definícia mojej samoty a kríža prikrytého na vlastnej posteli. Technológie ľudstvo posúvajú vpred len technicky. Svet neskončí. Vždy tu bol a bude tu. Svet sa ľudstvu prispôsobí. Nemá ego ako ja a ako milióny ďalších podivínov. Svet tu bude naozaj v dobrom aj v zlom. A ešte aj v tom najhoršom. Je to len na ľuďoch, ktorí ma naozaj nezaujímajú. Je len na mne. Ako sa na teba budem pozerať. Teda ešte raz: Ako sa na teba nebudem pozerať. Ako budem cítiť nejakú zvláštnu pomyselnú križovatku a či naozaj pochopím slovo: Ticho. Lebo ticho nie je koniec a koniec nie je ďalší začiatok. Je to mýtus. Koniec, to je jednoducho koniec. Koniec vlády, koniec lásky, koniec konca. Premýšľam nad tebou v jednej dlhočiznej rovine. Kreslím si ťa a potom hneď na to píšem. Nemal by si to, - povedal mi priateľ. A potom strácam ľudí okolo seba, ktorí si myslia, že boli mojimi priateľmi. Mojimi bývalými priateľmi a tak ďalej. Nemá cenu, dávať tomu cenu. To čo je ozajstné ostane aj bez akýchkoľvek analýz. Netreba tlačiť na pílu. Teóriu ovládam veľmi zdatne. Som celkom šikovný žiak. Som taký samouk. Len taký náhodný známi a častý básnik. Svoje básne a slová potrebujem k životu ako soľ. Vydávam sa po nich na cestu, kam by som nedošiel v krokoch. Čo iné mi ostáva. Iba písať, aké by to bolo. Žijem svoj ostatok na dne tvojej sopky. Spávam v prievane a trhám sa na sny o tebe. Každý druhý deň sa mi snívaš. Je to tak, ako to je. A vôbec... Veľa vecí nie je tak, ako by mohlo byť, ale ja to nezmením. A nezmení to nik. Svet je odolný. Svet je silný. Svet prijíma naše myšlienky ako nútené zlo. Vôbec sa nám nepoddáva. Nepotrebuje naše ničenia, ale ani našu záchranu. Je to mobilný aparát. Megalomanská hračka Boha. Ostrov totálnych zlyhaní a nádeje. Svet je malé zrnko piesku, ktoré vypadlo z polámanej skaly. Svet to sú kvety, ktoré miluješ. Tvoje bolesti a tvoje sny. Môj svet, to si ty. Povedia, že zošalel. Že si mu nechala prišiť na slnko mraky. Navždy. Ešte z minulého života, zostala ti niť. Tak načo šetriť ju na odpadnuté gombíky, keď máme zipsy. To by bolo na dlho a vlastne, všetko sa kazí a nie na všetko je doživotná záruka. Jednou vetou? Strašne mi chýbaš. Už to ani nebolí. Je to také výbušné a ťažko ovplyvniteľné. Nedokážem mať v sebe nad tebou moc. Nemám na to. Varím si čaj. Varím si kávu a špagety a kupujem si husle. Kupujem si nové tenisky. Porovnávam. Neustále celý ten istý svet s tebou. Porovnávam s tebou zrnká, aj skalné previsy. Nie. Nič a nikto. Nič neexistuje v rovine, v akej vo mne existuješ ty. Nič. Absolútne nič. Nedá sa o tom písať, ani to vnímať nejakým iným smerom. Dostávam sa do stavu: Totálne všetko. A tak klopím dlane a v nedeľu ráno mi už nechutí ani fajčiť. Skúšam tabletky a ďalšie inak cudzie múzy. Nič. Absolútne. Prechádzam na ľahké drogy a tekutú stravu. Nič. Mením si počítač a mobil. Dokonca na pozadí mám namiesto kameňa od teba Sepulturu. Všetko fyzické som vyhodil. Dokonca som zakopal v lese aj všetky knihy od teba. V Martinuse by ma asi ukrižovali. Som barbar. Miera zamestnanosti mojej mysle v tichu stúpa. Horí. Odchádzam do ďalších mlčaní. Nechala si mi na slnko prišiť mraky. Viem, chcelo by to nejaký nový zrod niečoho megalomanského, alebo len moju tichú smrť. To by ma možno vrátilo na začiatok, bez akejkoľvek výčitky. Svet je ako pečienka. Zvládne veľa a dokáže sa meniť k lepšiemu. Svet je ako chameleón. Ako ožratý plaz, na dne mojich sĺz. Dopíjam ďalšiu fľašu a mame klamem, že už nepijem. Je vo mne také prázdne ticho. A strach. Príšerný strach. Premýšľam, že to asi fakt: Že už ťa nikdy viac nebudem počuť a cítiť na bruškách prstov. Smejem sa nepríčetným smiechom a strašne sa chvejem. Je pondelok. Alebo nedeľa? Neviem. Nie viem. Je pondelok. Niečo pred šiestou ráno a ja si zase raz na kolenách a s prosbami pokúšam vymazať pamäť. Bez šance. Cítim na ramenách tvoj vodopád, ktorý sa mení na vôňu tvojej pokožky. O chvíľu bude sedem a potom osem ráno. O chvíľu ľudia a rozhovory a smiech a nútená správa na moju slobodu. Na moje mŕtve odrezky padajúcich hviezd. Skrátka ďalší pohyb, erupcie a neisté odpovede na ďalšie nevyslovené otázky. Obliekam si skafander a verím, že to dnes prežijem. Paľovi píšem: Som pripravený. Odpisuje mi: Verím ti Janík. Slnko nezapadá, ani nevychádza. Akoby ho pochovali. Visí na oblohe ako obesenec. Na ňom tvoje mraky a na Zemi moje básne a slová. Moje pocity a ja. Ja, bytosť samotná, sebecká a s egom niekde tesne nad vrcholcom Gerlachovského štítu. Sneh sa pomaly topí aj tam. Niekto ma zase raz bude chcieť zabiť. Prežijem to. Ostane mi len ticho ako trest. Raz som hovoril, že bez teba nedokážem žiť a zistil som že dokážem. Je to moja kliatba a trest. Najťažšia zo všetkých odvykačiek. Krv a pena z úst. Mreže a vresk. Ticho a smrť po smrti. Droga. Zo všetkých drog. Zo všetkých svetov. Von páli slnko a pot mi steká po mojich rebrách. Utieram si čelo a snažím sa nevnímať ten bezbranný pocit ničoty, čo vo mne podpísal zmluvu na trvalý pobyt. O pár hodín bude obed. Dnes mám rizoto..
V Poprade 11.6.2018 o 6:28
