Ja som sa rozhodla nepožičať. Zrejme teraz vyzerám ako lakomec, ale o čo vlastne šlo?
Čakám si na autobus, trasiem sa zimou a čas si krátim zbytočnými myšlienkami, asi tak ako vždy. A zrazu vidím, že sa ku mne blíži nejaký zvláštny chlap. Najprv som si myslela, že len prejde okolo mňa, ale potom som zbadala, že mieri naozaj priamo ku mne.
"Dobrý deň, slečna! Môžem sa vás niečo opýtať?" Týmto jeho slovám som horko-ťažko rozumela, pretože doslova "mumlal". Nebolo na ňom badať, že by mal niečo vypité, ani nevyzeral veľmi hrozivo. Avšak vždy, keď sa mi prihovorí niekto neznámy, dávam si radšej pozor.
Na jeho otázku som mu teda odpovedala, že sa ma môže opýtať čokoľvek chce a ja si rozmyslím, či mu odpoviem. "Mohli by ste mi požičať svoj mobilný telefón? Potrebujem len zavolať svojej mame." Trošku váhavo som sa naňho pozrela a premýšľala som, či telefón požičať, alebo nie. Uisťoval ma, že len prezvoní na mamine číslo a ona mu potom zavolá späť. Už som začala šmátrať v taške po svojom mobile, keď ma napadlo trošku aj popremýšľať o vzniknutej situácii. V hlave mi svietilo slovíčko krádež. Dnes sú predsa zlodeji asi všade.
Tak mu teda vravím: "Milý pane, veľmi rada vám požičiam svoj telefón, ale akú budem mať istotu, že mi ho neukradnete???" A jeho odpoveď? Tá ma naozaj trošku zarazila a hlavne rozosmiala. "Ale veď ja som kresťan!" Akoby ma táto veta mala presvedčiť o tom, že môj mobilný telefón bude v jeho rukách bezpečný. Ja som mala iný názor, ale nechcela som chudáka len tak odbyť slovíčkom NIE. Naozaj som mu ten telefón chcela požičať, tak som ho poprosila, aby mi dal zatiaľ svoju peňaženku, alebo občiansky preukaz, aby som mala aspoň nejakú istotu, že mi nezuteká aj s telefónom. Ujo sa však na mňa milo usmial a povedal, že nič také nemá pri sebe. Tak som mu s ľútosťou povedala, že mu svoj telefón len tak nepožiačiam. Nahneval sa a odišiel preč . . .
Aké mám z toho ponaučenie? Nabudúce rovno poviem, že mám vybitú baterku, aby som sa nemusela handrkovať o svoj vlastný telefón.
