Pri všetkých tých absurdných, komických aj tragických situáciách, čo človek dennodenne zažíva, to nie je tá najzvláštnejšia vec, ale každopádne je to pri teplote -21°C minimálne prekvapivé.
Pravdupovediac, nie je to práve ten najelegantnejší model. Zababúšený vo vyťahanom sivo-hnedom svetríku nemohol odo mňa očakávať nejaké nadšené ovácie, ale krása je veľmi relatívny pojem.
S odstupom pár dní som aktuálne ochotný prisahať, že je to ten najkrajší motýľ pod slnkom. Teda určite je najkrajší v tejto izbe aj v tomto byte, pravdepodobne aj na celej ulici.
Ďalej by som už taký rezolútny nebol, predsa len to už by sa mohli nájsť aj nejakí protikandidáti.
Záhadou mi však ostáva, ako sa u mňa objavil. Pred dvere až tak často nechodím a na oknách mám sieťky, práve pre podobné prípady.
Niežeby som nemal rád hmyz, ale ani nepociťujem potrebu ho na byte nejak výrazne hromadiť. Myslím, že mu je vonku lepšie. Čo sa dostane dovnútra si musí medzi sebou vydiskutovať svoje právo na život v tomto limitovanom priestore, pričom navrch v tejto diskusii majú pravidelne aj tak pavúky.
Logicky sa ponúka možnosť, že sem priletel z chodby, prikradol sa cez stúpačky od susedov alebo som si ho priniesol z vychádzky v kapucni.
Sú to možnosti logické a uspokojivé, ale len na chvíľu. Kým sa človek neposunie v úvahách o byt ďalej.
Je to podobné, ako keď začnete uvažovať o svete a viere a dostane sa k téze, že nebo aj svet stvoril všemohúci Boh.
Na chvíľu upokojí, ale skôr či neskôr musí prísť otázka: "No dobre a kto stvoril Boha?" Ako sa ten motýľ dostal k susedom? Ako sa dostal do zasneženého lesa?
Privandroval k nám z nejakých teplejších krajín? Od Maďarov? Alebo z juhozápadu? Či sa vykuklil minulý týždeň, keď bolo pár dní teplejšie počasie.
Priznám sa, nechcel by som byť v tele motýľa, ktorý sa rozhodne pri +14°C vyletieť, aby prežil svojich pár týždňov slávy a už o pár dní sa zobudí to treskúceho mrazu.
Teraz mi tu už len skrehnuto sedí na záclone a lačno pozerá von oknom. Vždy keď vetrám, niekam zalezie a neskôr sa poslušne vráti na miesto. Netvári sa, že by chcel niečo zjesť. Mojim bioodpadom zatiaľ pohŕda. Mať tak nejaký cukor, rozrobím mu aspoň dákej sladkej vody.
Keby to bol človek, tak by som mu vysvetlil, že si pre svojich pár dní obdivu vybral naozaj zlý čas aj spoločnosť.
Možno by chápal, že jar je ešte v nedohľadne a asi sa jej ani nedožije.
Rozumel by tomu, že keď ho pustím von z bytu, spáli ho mráz.
Snáď by už vedel, že tiež urobil v živote niekoľko fakt debilných rozhodnutí.
Ale je to len motýľ.
Nuž čo teraz s tebou priateľu?
Tak budeme tých pár dní pozerať z okna spolu.
