Začalo to rozhodnutím, že pôjdem do Zillertalu. Ešte ráno som nevedel kam a nemal som ani mapu. Na stanici pred automatom na lístky sa to ale veľmi rýchlo vyjasnilo, keďže som si nespomenul názov konečnej stanice železnice, ale iba na dedinku Zell am Ziller, tak tam som si teda kúpil lístok. Pred ôsmou som sa nachádzal v Zelli v nadmorskej výške asi osemsto metrov. Tu som absolutne náhodou po dvoch rokoch zistil, že môj foťák má aj akési fotiace režimy, ktoré som počas tejto túry s úspechom využil. No čo so mnou, keď sa mi nechce čítať návody...
Ibaže v Zelli nebolo absolútne nič otvorené, kde by som mohol dostať mapu, tak som sa rozhodol ísť peši do osem kilometrov vzdialeného Mayrhofenu - konečnej stanice železnice. Tam som zohnal mapu a hoci už bolo deväť hodín, rozhodol som sa pre Ahornspitze. Bolo to vcelku blízko, dosť vysoko, niekoľko krčiem po ceste a nebol tam ľadovec. Navyše, ak by som to nestíhal naspäť, dala sa časť trasy absolvovať lanovkou. Hore hustým lesom som kráčal asi hodinku a pol, keď som sa ocitol na Alpenrosehütte vo výške 1400 metrov.
Takýchto fajčiarov vedľa seba ešte znesiem, reálnych veľmi nie.
Aj na druhej strane doliny je dosť salašov podobných tomuto.
Po pol hodinke chôdze som zbadal môj cieľ.
Počas dlhého stúpania som si spomenul na pieseň, ktorú sme kedysi, možno pred desiatimi rokmi, mali ako triednu hymnu. Autorom textu bola naša triedna nemčinárka spoločne s nejakým bavorským textárom, hudba je ľudová.
Eine Wanderung ist lustig, eine Wanderung ist schôn,
dort kann man Vater, Mutter und Tercia wieder sehen.
A nasleduje bavorský refrén:
Hola híííííí, hola hóóóóóóó,
Hola hija hija hija, hola hija Tercia,
Hola híííííí, hola hóóóóóóó,
Hola hija hija, Tercia!
Aha! Campanula alpina! K fotografovaniu kvetov ma pred pár rokmi doviedol kamarát Edo Lelko, teraz žijúci v Kanade. Ja som to ale poňal trochu ináč ako on. Zoberiem si ho celý a potom doma nad atlasmi rastlín hodiny zisťujem, o aký kvet sa jedná. Idea bola taká, že nabudúce už ten kvet spoznám, realita taká, že pri kontakte s kvietkom si spomeniem, že ho mám v zozname zatriedený, ale nespomeniem si na meno.
Ďalšia je Edelhütte vo výške 2200 metrov. Tu som svedkom toho, čo môj spolužiak Jožo Gažúr nazýva komercia. Tlstí Nemci sa vyvezú lanovkou hore, prejdú sa peši do chaty, čo trvá asi hodinu, objednajú si šniclu, zjedia ju rozprávajúc o náročnom výstupe a vyfotia sa s chatárovými koňmi. Samozrejme, že o takomto prevetraní vajec (tak nazývam prechádzky do dvoch hodín) určite doma siahodlho rozprávajú. Hoci to vyzerá na pivo, v skutočnosti som si dal jablkový džús.
Občas je vhodné obzrieť sa dozadu.
Aj v takmer trojtisícovej výške rastú ešte kvety.
Na vrchole som si schuti zajedol. Bledá machuľa je moje tričko slúžiace ako statív, ktoré tiež chcelo byť na fotke.
A popozeral som sa po okolí.
Najvyššie miesto, kde som kedy stál. Pri samospúšti som tam ledva dobehol.
A pohľad odtiaľ.
Cestou naspäť som sa vyfotil vo výške Gerlachovského štítu. K tomu potrebujete džípíes. Táto moja súprava je trochu staršieho dáta, ale za to osvedčená.
Je plne kompatibilná so všetkými operačnými systémami. Je mimoriadne šetrná k životnému prostrediu. Nepotrebuje žiadne batérie, neprodukuje škodlivé plyny ani nemá vplyv na kvalitu podzemných vôd. Pri jej testovaní neboli týrané žiadne zvieratá. Pri práci s ňou sú možné dva režimy.
Klasický režim určenia polohy - Najskôr umiestnite prístroj na rovný podklad tak, aby bublinka bola v strede kruhu. Nájdete významný bod (najlepšie nejaký štít), na ktorý namierite hľadáčik a točíte dovtedy, kým smerová ručička neukazuje na nulu. Potom na softvérovej podpore umiestnite prástroj na značku zvoleného bodu a presne opačným smerom hľadáčika povediete priamku (najlepšie steblo trávy). Kde sa vám priamka pretne so značkou chodníka, po ktorom idete, tam sa nachádzate. Pokiaľ ste mimo chodníka, zvolíte si iný bod a opakujete celý postup. Nachádzate sa potom tam, kde sa vám pretnú obe steblá. Výšku určíte lineárnou interpoláciou medzi vrstevnicami metódou plusmínus kosínus.
Zjednodušená metóda - Pozriete sa na softvérovú podporu, odhadnete, kde ste, odhadnete nadmorskú výšku a poviete si, že čitatelia blogu to aj tak nemôžu skontrolovať, takže môžete napísať do textu prakticky čo chcete.
Nasledujúca fotka bola urobená približne vo výške Gerlachovského štítu a určenie polohy bolo realizované zjednodušenou metódou.
Cestou dole som sa znova zastavil na Edelhütte, kde som zistil, že čašník je Slovák z Popradu, keď som sa mu omylom snažil zaplatiť desaťkorunou. Po dvoch týžňoch som prvýkrát naživo začul slovenčinu a prvé slovo bolo: "pop.či". Naspäť som išiel trochu inou trasou.Tu je vidieť Edelhütte, Ahornspitze, vľavo potom dve budovy kravína, okolo ktorého som išiel hore a pri ktorom som urobil tú fotku s kravami.
Léta ten, kto shodil zátěž, co ho drží na zemi...
Vľavo Ahornspitze, vpravo Filzenkopf. Na Filzenkopfe som nebol, možno nabudúce. Ono sa to nezdá ale Filzenkopf je skoro o 1000 metrov nižší.
Na vrcholovej stanici lanovky je takáto panoráma
Tento kopec sme už videli, nie?
Ak si chcete pri takomto pozadí posedieť s kamarátmi, je tu na to miesto. Môžte si tu urobiť grillpárty. Uhlie dostanete pri lanovke, stačí dovliecť mäso.
Cestou dole som zažil totálnu frustáciu, lebo som absolútne nevedel kde som. Na vine bol starý softvér k džípíes (áno, ten, čo som ráno kupoval). Stál som na križovatke troch ciest pri údolnej stanici lyžiarskeho vleku a nechápavo hľadel do mapy, podľa ktorej tam nemala byť ani jedna. Po značke ani chýru ani slychu. Našťastie ma tam zúfalého našla jedna milá domorodkyňa, ktorá mi vysvetlila, že tu stavali tento rok úplne novú cestu a moja mapa neplatí. Ona sama po nej išla prvýkrát a mala vcelku problémy s orientáciou. Do Mayerhofu sme ale trafili, keby som ju ale nestretol, čert vie ako by som dopadol. Vpredu je Mayrhofen, Zell am Ziller, kde som začínal, nie je vidno, je až za zákrutou riečky Ziller.
Na stanicu v Mayrhofene som dorazil niečo po siedmej, tri minúty pred odchodom posledného autobusu. Keď som pri Achensee nestihol posledný autobus, išiel som jednoducho peši do Jenbachu, čo bola asi hodinka chôdze. Tu to ale do Jenbachu bolo 35 km. No čo, blbý můžeš být, ale štěstí musíš mít....
Oprava 23.7.2007
Železničná stanica v Zell am Ziller sa nachádza v nadmorskej výške 575 metrov, takže celkové prevýšenie bolo skoro presne 2400 metrov.
