Možno si niekto spomenie, že som sa do tejto doliny zatúlal aj pred dvoma rokmi. Asi kvôli tomu, že je tam skutočne nádherne. Akurát vtedy bolo iné počasie.
Priehradný múr Zillergründl okolo šiestej hodiny ráno.
Tá malá čierna bodka trochu naľavo od stredu, vedľa ktorej tesne vľavo je ešte jedna menšia, je cieľ cesty.
Záver doliny, za ktorým sa nachádza Taliansko.
V týchto miestach ešte počasie vyzeralo nádherne.
Kuchenmooskopf a Reichenspitze. Tie drôty v popredí patria lanovke, ktorou sa vynáša materiál na chatu.
Tu spadla deň predtým menšia lavína na chodník. Na mňa sa nič také nerútilo a ani nehrozilo. Pre tento rok stačí jeden zážitok u nás doma, (ktorého som sa bohužiaľ nezúčastnil), keď sa v zime vonku na kotlíku robil guláš. Zrazu zahrmelo a spadla lavína asi z polovice strechy. Pod strechou jeden a pol metra snehu a v tej kope schovaný kotol, ktorý bolo treba horúčkovito vyhrabávať. Originál lavínový guláš.
V skutočnosti z Bärenbadu je to na Planauer Hütte iba okolo 6,5 kilometra, prevýšenie je ale deväťsto metrov, pričom dosť dlho sa ide popri vode, takže na chatu sa ide dosť strmým kopcom. Kupodivu nebolo príliš zložité chodník aj pod snehom nájsť, vzhľadom k tomu, že je pomerne široký. Problém prešlapávania chodníka bol ale v tom, že tých šesť a pol kilometra som vyšťavený išiel tri a pol hodiny a z miesta tejto fotografie, kde už bolo snehu po kolená, mi pochod na blízku chatu trval tri štvrte hodinu, pričom to bolo asi 500 metrov.
Čo ma viac mrzelo bol fakt, že sa medzičasom zatiahla obloha. Toto je čiastočná panoráma Kleinspitze (3159), ktorý ale už má vrchol v oblakoch.
V tej dobe ma ale viac ako výhľad zaujímali Käsespätzle a keď som asi po hodine oddychu vyšiel von, trochu sa začali mračná trhať.
Tu pozornejší človek zbadá časť chodníka, ktorý som vytvoril. Ďalší ľudia, ktorých som stretol pri ceste dole, to už mali podstatne ľahšie. Jednak preto, že sa nezabárali tak ako ja a aj kvôli tomu, že som si doma zabudol turistické palice, kdežto oni ich všetci mali. Mimochodom v ten istý deň sa išiel v Nemecku národný beh na Zugspitze. Po minuloročnej skúsenosti, keď pri náhlej zmene počasia dvaja bežci zamrzli a niekoľko desiatok ďalších skončilo podchladených v nemocnici, organizátori presunuli cieľ z takmer trojtisícovho vrcholu na chatu do výšky asi 1700 metrov. Keď potom dávali vyjadrenie víťaza v rádiu, tak bol neskutočne rozčarovaný, že prečo sa nešlo až na vrchol. Viem si predstaviť, čo by tam tak v kraťasoch a teniskách v tom snehu robil.
Po príchode k múru sa už takmer kompletne vyčasilo.
Aj pohľad naspäť bol krajší. Tentokrát sa so mnou počasie dosť kruto pohralo, radšej by som mal pekný výhľad hore a oblaky dole, ale čo už.
Pohľad takmer 200 metrov dole, smerom k päte múru.
Ešte obrázok múru smerom na opačnú stranu.
A ak ste vydržali až sem, tak vám ďakujem za pozornosť.
