Tentokrát som si vybral dolinku Zillergrund, kde pramení riečka Ziller. Na mieste som už niečo po siedmej, čo má výhodu tú, že neplatím mýto za vstup autom do doliny (Tým sa snažia docieliť, aby tam ľudia chodili autobusom, na druhej strane ich prvý spoj ide pred deviatou a posledný autobus o piatej, čo pre moje túry je absolútne neprijateľné), nevýhodu tú, že je vonku desať stupňov. Hneď pri výstupe z auta zisťujem, že celá údolie je v tieni a prvý pohľad smeruje na štít Kleiner Magner, hoci menom malý, výškovo cez dvetisíc šesťsto metrov.
Pôvodne turistický chodník viedol po opačnej strane potoka, ale keďže na neho padlo trochu štrku, musím ísť náhradnou trasou. Ten štrk stále neodpratali, ako je vidieť na ďalšej fotke.
V údolí je síce tma, ale slniečko už osvetľuje Hohe Warte (3097), ktorý vartuje nad vedľajšou dolinkou volanou Hundskehle.
Po vyšľapaní niekoľko stoviek výškových metrov sa obzerám dozadu a vidím Kleiner a Großer Magner vrhať tieň na Hintere Gaulschneide (2827) a na svahu Hoher Riblera (2975) sa belie snehové pole Riblerkees.
Predo mnou sa týči priehradný múr Speicher Zillergrüdlu. Tieto klenbové priehrady vyzerajú v skutočnosti ešte impozantnejšie ako socha Matky Vlasti v Stalingrade. Ten čierny betón na kraji nie je tieň. Doteraz mi to nikto na stavbe nevedel vysvetliť, hoci niektorí kolegovia na klenbových priehradách pracovali. Očakávam teda, že niekto v diskusii mi nezabudne vynadať do debilov a navrhne svoje riešenie. Keďže mudrovanie nad niečím, čomu nerozumieme nie je olympijská disciplína, Slovensko prichádza o obrovské množstvo zlatých kovov. Jedine, keby zvolenou témou bola bezpečnosť horského terénu, tak by nás tromfli Česi. Takže vyhlasujem súťaž o najkurióznejšie zdôvodnenie plus špeciálnu cenu za najhlúpejšiu a najzavylejšiu argumentáciu k najväčšej blbosti.
Z priehradného múru sa pozerám na miesto, kde som odparkoval Sedem Rán. Iba upozorňujem, že meno Sedem Rán je odvodené od slova rana, nie od slova ráno.
Pohľad na priehradný múr zhora. Naschvál píšem priehradný múr a nie elektráreň, lebo samotná elektráreň leží dole v údolí o 6,5 km ďalej a o 800 metrov nižšie, ako zvyčajná hladina. Elektráreň Häusling je napájaná aj druhou nádržou Stillup, ktorá leží o 4,5km v inej doline a o 60 metrov vyššie od Häuslingu. Hoci je zásobovaná vlastne dvoma malými potôčikmi, dve Francisove turbíny dokážu zabezpečiť výkon 320MW, čo je asi polovica našej Gabčíkovskej elektrárne. Navyše Häusling slúži aj ako prečerpácia elektráreň, keď mimo špičky tlačí vodu zo Stillupu do Zillergründlu (čiže asi jedenásť kilometrov a 730 výškových metrov). Tejto sústave z konca osmedesiatych rokov venujem samostatný článok, pre fajnšmekrov.
Teraz pokračujem v túre. Prvýkrát zažívam to, že turistický chodník vedie štôlňou, asi štyristo metrov dlhou. Tu som si spomenul, že v predslove knihy Technológia výstavby cestných tunelov od autorov Ratkovský, Kubík, Šnauková zo Žilinskej university sa písalo, že výstavbou diaľničných tunelov na Slovensku sa Slovensko zaradí medzi tunelárske veľmoci. (Nie je to presná citácia, ale slovo veľmoc tam v súvislosti so Slovenskom určite bolo) Iba na rannej ceste k Zillergründlu som prešiel cez 5 cestných tunelov a to som jeden obišiel, čo je toľko, koľko ich je v súčastnosti na Slovensku v prevádzke (a aj to som tam započítal Bratislavský tunel pod hradom, ktorý slúži električkám). V celom Zillertali, čo je dolina možno o niečo väčšia ako Bratislavský kraj, je viac cestných tunelov ako kedy na Slovensku bude. Takže, prosím vás, kto ste blízko, prebuďte tých autorov, nech si svoje megalomanské vyhlásenia nechajú pre seba.
Keď sme v niečom v tunelárstve veľmoc, tak sú to určite nedostavané tunely. U nás je prerazený dvaapol kilometra dlhý železničný tunel, v ktorom nikdy nebola postavená konštrukcia koľaje. Iný dvestopäťdesiat metrov dlhý železničný tunel slúžil päťdesiat rokov ako sklad ovocia, bez toho aby ním niekedy prešla lokomotíva. Okrem toho máme takmer sedemapol kilometra dlhú prieskumnú štôlňu pre diaľničný tunel, ktorá nás stála cez miliardu korún a naslovovzatý stavebný odborník premiér Fico sa vyjadril, že diaľnica tade nepovedie, lebo jemu sa to nezdá byť dobrý nápad. Zrejme v tej štôlni chce pestovať šampióny.
No nejako som sa zakecal, takže sľubovaný chodník.
Konečne sa dostávam na slnko a dosť si to užívam.
Tu mi skoro sánka spadla až na zem. Kvôli týmto dvom boroviciam tu šnicláci postavili betónový múr a ešte ho kotvili. Prisámvačku ja by som neváhal ani sekundu a celú nebezpečnú skalu trhavinovo odpálil.
Pohľad smerom k prameňu riečky Ziller. Zaujímavé, že najmenšie štíty sú na konci doliny. Úplne na konci je Heiliger Geist Jöchl, čo znamená Vŕšok Ducha Svätého. Aby vás nepomýlilo slovo vŕšok, ten kopec, má 2658 metrov, čiže o tri viac ako Gerlach.
Obrázok Kleiner Magneru z osvietenej strany ukazuje, že sú obavy, aby priehradu nezmietla lavína.
Čím ďalej od múru kráčam, tým viac cez neho vidím.
Jediné, čo ma mrzí je, že hladina vody je sčerená a nie je v nej vidieť jasný odraz okolitých hôr...
Pomaly sa blížim k Plauener Hütte. Od rána som nikoho nestretol a po chatu sa to už nezmení. Tam pri otvorení dverí zbadám zívajúceho chlapa v pyžame, hoci už je pomaly desať hodín. Za Plauener Hütte je zľava Reichenspitze (3303), Zillerspitze (3094), Richterspitze (3052) a Nôrdlicher Schwarzkopf (vlasy plné krásy).
Trochu viac vľavo je ľadovec Kuchelmooskees, z ktorého sa vynárajú Kuchelmooskopf (3214) a Wildgerloßspitze (3280).
Ešte raz sa vrátim k problematike rozoznávania jablkového džúsu a piva. Vpravo je džús vľavo pivo. :-)Keď som si to pýtal zdôvodnil som to slovami: „Džús je pre Smäda, pivo pre mňa."
Nad Plauener Hütte sa týčia tie isté pahorky ako dva obrázky dozadu.
Panoráma Hohenaukeesu. Südlicher Schwarzkopf, Spaten, Nadelspitze, Rainbachspitze a Zillerplattenspitze.
Celú nádrž napája takýto čuripotok.
Tá veta bola samozrejme zavádzajúca, je mi jasné, že keď sa topí sneh, tak by tým čuripsom musel byť Falco z Nekonečného príbehu.
Po ceste ma zastaví žiarivý kremeň, ktorý sa odrážal v rannom slnku. Ja si to vôbec neuvedomujem, ale už je jedenásť hodín a ani už nie je desať stupňov. Od desať do pätnásť stupňov je ideálna teplota na turistiku. Až po Plauener Hütte som sa v krátkych rukávoch a nohaviciach vôbec nepotil a ani som sa netriasol počas kráčania od zimy. Tu mi začína byť teplo, potím sa, ale keď si chcem vymeniť tričko, tak zisťujem, že druhé som zabudol na posteli.
Odmenou za vynaloženú námahu je takýto pohľad. Tu si hovorím, že mi to za to stálo, ísť sem. Viacerí sa ma pýtali, že prečo nejdem do výšky tritisíc metrov. Vysvetlím to hromadne (ako mám v poslednej dobe vo zvyku). Cieľom je cesta, nie výška. Cieľom sú takéto pohľady, ktoré naživo vyzerajú ešte malebnejšie ako na nasledujúcej snímke. Prinášajú väčšie potešenie ako nejaké číslo 3000. Nad múrom sa týči Zillerkopf (2995).
Na druhej strane údolia kraľuje Kleinspitze. Hoci má v rodnom mene názov Malý štít, dosahuje výšku 3169 metrov.
A na hraniciach s Talianskom majestátne stojí Rauchkofel (3251).
Záver doliny je tvorený nevýraznými vrcholmi vysokými okolo dvetisíc osemsto metrov.Na najnižší z nich (Heiliger Geist Jöchl) vedie chodník, od ktorého sa odpájam vo výške 2475 metrov...
...a vydávam sa tadiaľto hore do Zillerplattenscharte. Pôvodne som chcel ísť do Gamsscharte vedľa Richterspitze, t.z. už od Plauener Hütte hore, ale keďže tam nejaké kamienky popadali na chodník, tento bol uzavretý a ja som musel zmeniť cieľ.
No a som v sedle vo výške dvetisíc osemsto osemdesiat metrov. Vyleziem ešte kúsok nad sedlo smerom k Zillerplattenspitze a v nemom úžase neviem kam mám hľadieť.
Najvyšší vrch Rakúska, Großglockner (3798).
Podo mnou jazero, mimo mapy.
Kleinspitze a Rauchkofel.
Neidentifikovaný vrch v Taliansku.
Ďalší vrch mimo mojej mapy, tiež už niekde v Taliansku.
Kľukatý hrebeň smerom na juh. Najbližšie Seekarkopf (2916), potom Seewlaser Schneid (2854)a na hraniciach Dreiecker (2892).
Kokos iný drsniak.
Tu sa najem žemle so salámou a pošlem hromadnú SMS s textom:
Dovolujem si Vam oznamit, ze Martin Marusic, narodeny v Bratislave, dann 5.8. slavnostne stanul v Zillerplattenscharte a vo vyske ľááé metrov sa naobedoval.
Na to som dostal neskutočnú správu od môjho brata a po jej prečítaní som sa skoro skotúľal až do nádrže.
Dovolujem si vam oznamit, ze Juraj MARUSIC narodeny dna 24.5. sa dnes slavnostne vystal do mora na ostrove COMINO.
Tak sa po štyridsiatich minútach a jednej kamennej lavíne, ktorú som iba začul, ale do smrti na ňu nezabudnem, vydavam na cestu naspäť. Kleinspitz s Rauchkofelom sa vzďaľujú....
...a nádrž sa približuje. Prichádzam na Plauener Hütte a dávam sa do debaty s jedným asi sedemnásťročným pekným dievčaťom, ktoré sa ma pýta kde som bol, čo som videl a pod. Po opísaní všertkých mojich túr, na ktoré bola zvedavá mi hovorí, že som ako Špekbacha (píš Speckbacher). Myslím si, že ma uráža, že som tlstý (veď Speck je slanina nie?) a odchádzam bez jej telefónneho čísla.
---strih---
O deň neskôr sa pýtam na obede kolegu Andreasa, kto to je Špekbacha. Andres sa ma pýta, prečo to chcem vedieť, kde som sa s tým stretol. Porozprávam mu príhodu s Plauener Hütte a vzápätí sa všetci zrútia od smiechu na zem a mám pocit, že aj tunel.
Andreas mi hovorí, že Špekbacha bol tirolský národný hrdina, ktorý niekoľkokrát s domobranou porazil vojsko Napoleonových spojencov Bavorov a bojoval za slobodu Tirolska. Dokonca dokázal to, čo nikto na svete - jednou pištoľou zabil za hodinu tridsiatich Bavorov.
(začína fikcia)
Nato Andreasovi vravím, že v Amerike žije potomok Matúša Čáka, Čak Noris, ktorý by dokázal šesťranným revolverom zabiť tridsiatich Bavorov za desať sekúnd a bez dobíjania.
Andreas síce protestuje, že Špekbacha by to dokázal tiež, ale v jeho dobe neboli revolvery.
Tak zakontrujem faktom, že bratranec predsedu maďarskej politickej strany u nás, Čak Noris, by to dokázal aj napriek tomu, že zásadne strieľa slepými nábojmi. Vtedy si Andreas spomenie, že zrejme o ňom počul a pýta sa, či je to ten tretí manžel Soni Norisovej, čo mu samozrejme potvrdím
(šmitec s fikciou)
To jazero sa mi vidí, akoby každú chvíľu menilo farby. Viackrát sa zastavím a iba na neho niekoľko minút hľadím.
Znova priehradný múr. Takýto typ elektrárne u nás nenájdete. Kedysi sa urobila štúdia na variant nádrže Dalešice, ktorá napája vodou elektráreň Dukovany na južnej Morave, ale upustilo sa od toho. Potrebuje úzke údolie a veľmi pevné nerozpukané skaly po stranách, čo u nás nie je častý jav.
Najznámejšia takáto priehrada v Európe je zrejme Vajont v Taliansku. Naplnením údolia vodou sa narušila rovnováha síl na priľahlom svahu a v októbri 1963 o tri štvrte na jedenásť večer sa 270 miliónov kubických metrov zeminy a skál zrútilo do priehrady. Vznikla vlna o objeme asi pädesiať miliónov metrov kubických, ktorá sa prevalila cez múr a váľala stormy ešte 150 metrov nad múrom. Zaliala pod priehradou ležiace mesto Longarone a priniesla smrť asi 2000 ľuďom, ktorí nič netušiac spali. (Najsmutnejšie je to, že pred tou katastrofou tam pohyby svahov zaznamenané boli a kamenné lavíny boli dosť časté, nikoho to ale netrklo, že by mohla nastať až tak veľká katastrofa). Môj spolužiak Vajont trefne nazval splachovač.
No a pohľad od busu na Kleiner Magner už o pol piatej poobede. Tu som začal, tu aj skončím.
Dnes to bolo dosť zdĺhavé, nepodarilo sa mi totiž redukovať počet fotiek, keďže všetky boli veľmi pekné. Nakoniec som vyhodil všetky kvetinky s tým, že ich vyfotím aj inde. Dúfam, že sa vám to aj tak páčilo a prajem vám príjemný deň.
Venované Miške Procklovej, za to že pravidelne svojimi článkami a diskusnými príspevkami zlepšuje moju náladu.
