Niečo pred siedmou hodinou ráno, priehrada Schlegeis. K tejto stavbe sa viaže pekná historka, ktorú mi hovoril kolega Walter. Ako začínajúci minér sa dostal začiatkom sedemdesiatych rokov na svoju prvú stavbu - vodhospodárske štôlne (čiže tunely pre potrubia) priehrady Schlegeis. V dnes zatopených miestach mali tábor a odtiaľ razili. Keďže pekné počasie je v oblasti možno tri mesiace do roka a to je na takú stavbu veľmi málo, pracovalo sa nepretržite s tým, že občas bola 15 kilometrov dlhá príjazdová cesta zasypaná a niekoľko dní nemali spojenie s okolitým svetom. Kvôli tomu zamestnávali aj odpratávaciu čatu s ťažkou technikou, ktorá mala cestu udržovať. Až sa raz stalo, že v januári napadlo príšerné množstvo snehu a cesta bola zaviata 30 dní. Stavba normálne pokračovala, akurát, keď mali ľudia voľno, nemohli ísť domov. Walter hovorí, že to boli nádherné časy (a ja si viem predstaviť, že z toho má asi jedno veľké okno). Problém bol v tom, že začali na cestu padať lavíny. Takže keď aj odpratávacia čata časť cesty vyčistila, tak sa zasypal iný úsek. Ich život spočíval v tom, že ráno s kanistrami nafty prešľapali chodníček k svojim strojom a pokúsili sa dostať s nimi hore. Keď prišiel večer, odstavili stroje niekde v bezpečí pred lavínami a peši sa vrátili do tábora. Situáciu komplikovali aj skrížené kamióny, ktoré sa pokúšali dostať hore v čase, keď si mysleli, že by to išlo. Ono tá cesta je pomerne úzka a má priemerné stúpanie 8%, maximálne 12,5%, čo je aj na suchej ceste pre nákladné auto dosť náročné. A zatiaľ, čo časť pracovníkov bojovala s cestou, väčšia časť žila z bohatých zásob a bojovala pod zemou. Až na tridsiatyprvý deň večer došlo pivo.
Na druhý deň stavbyvedúci všetkých zvolal a vyhlásil, že bez piva sa nerazí. Rozdelil asi tristo mužov do skupín, každá dostala lopaty, z tunelov vytiahol všetky bagre a nakladače a kompresory (tunelové stroje boli na stlačený vzduch), po prechodenom chodníku v hlbokom snehu po ceste presunul chlapov do pridelených úsekov a oni lopatami odhadzovali sneh z komunikácie, ktorú následne prečistili tunelové stroje. Do večera bol stavbyvedúci dole, kde medzitým čakali náklaďáky so zásobami, ukázal na kamión s pivom a vyviezol sa s ním po prečistenej ceste hore.
Vodná nádrž z Olperer Hütte. Vľavo ten prvý výraznejší vrch je Grosser Greiner (2902 m n.m.). Za ním ten, čo sa zdá o niečo nižší je v skutočnosti Grosser Möseler (3478), jeho malosť je spôsobená tým, že je podstatne ďalej. Snehové pole od Möseleru je Schlegeiser Kees, pozostatok ľadovca, ktorý v sedemnástom a osemnástom storočí stratil svoj trojkilometrový jazyk a jeho koniec sa dostal do miest, kde je dnes. Samozrejme vtedy nikto netušil a nestrašil nejakým globálnym otepľovaním. Ten kopec na konci dolino, čo vyzerá, akoby bol navrchu plochý je Muttenock (3072), vpravo od neho Breitnock (3212). Na pravej strane fotky sú tým nižším hrebeňom čiastočne zakryté tri vysoké štíty - Hoher Weisszint (3371), Hochfeiler (3510) a Hochferner (3473).
Tu mi nie je veľmi čo závidieť. Šenkár síce tvrdil, že sud piva narazil v ten deň ráno, v tom prípade ale nevyumýval trubky a pivo za moc nestálo. Teda vlastne stálo, 3,5 eura nie je málo.
Pohľad na Olperer Hütte.
Ponad vcelku divoký potok sa ide po lanovej lávke. Tu som si spomenul na príhodu, ktorá sa ku mne dostala asi z tretej ruky, takže ak aj nie je vymyslená, tak celkom určite patrične prifarbená. Raz jeden docent stavebnej dynamiky v rámci nejakej práce so študentom skúmali dynamické zaťaženie podobného lanového mosta cez Malý Dunaj vo Vrakuni. A výsledky si išli overiť na samotnú konštrukciu, kde v strede začali v určitej vypočítanej frekvencii robiť drepy. No a lávka sa postupne rozkývala tak, že údajne išla od polohy v pokoji asi dvadsaťpäť centimetrov hore a potom tak isto dole až to už aj človeku bez znalostí zo stavebnej mechaniky bolo jasné, že čochvíľa to padne dole. A vtedy pokus ukončili.
To by bolo vcelku v poriadku, kým sa docent nenechal inšpirovať Komenským a v rámci hesla Orbis pictus (lepšie desaťkrát vidieť ako raz počuť) nezaradil video z pokusu do svojich prednášok. Úspech mal ohromný, aj stabilní prednáškoví spáči sa zobudili. Akurát, že hneď po skončení videa ktosi navrhol: "Veď to je lávka pri mne, vo Vrakuni, poďme to po prednáške vyskúšať!" Vtedy docent zbledol, uvedomil si, že to prestáva byť škola hrou a že sa notorickým kazisvetom (a to sú študenti skoro všetci) trafil do ráje srdce. Vraj sa mu potom podarilo ich od toho prehovoriť, ale video už viac nezverejňoval. Fakt neviem, či sa to vôbec stalo, ja som to počul asi pred piatimi rokmi a už vtedy to bolo sprevádzané výrazom, že to už bolo dávnejšie. Každopádne ma spomienka na to pobavila.
Celá vodná nádrž Schlegeis.
Približne v nadmorskej výške Kriváňa sa tu pasú kravy. Ak je vám podozrivý ten štít v pozadí, že po pravej strane je tam niečo divné, tak to je stĺp sedačkovej lanovky lyžiarskeho strediska Hintertux.
Pôvodný cieľ cesty, Hoher Riffler. Že to nakoniec tak nedopadlo malo viacero príčin. Prvá bola, že na ten kopec som mal ísť od Schlegeisu priamo a potom zase naspäť, to som ale zmenil a išiel na Olperer Hütte a až odtiaľ na chatu Friesenberghaus, lebo som predpokladal, že z tej cesty bude pekný výhľad na nádrž. Tým sa Hoher Riffler dostal trochu ďalej a postupom času sa na vysokých štítoch na opačnej strane údolia začala zhromažďovať hmla. Tak sa mi nechcelo riskovať, že sa vytrepem okolo druhej poobede na Riffler a absolútne nič neuvidím, preto som zabočil do Friesenbergscharte. Pred takými troma-štyrmi rokmi by som išiel priamo hore (a bolo by to najvyššie položené miesto, kam som vkročil), teraz už jednoducho takú povahu nemám. Konečne, tých, čo zažili moje eskimácke obraty s autom (napr. v Bruseli), určite neprekvapí, že počas jednej túry tak rázne mením ciele.
Pohľad do Zemstalu, o ktorom som už raz písal článok.
Trochu biológie a geológie.
Stredisko Hintertux vyfotené zo sedla. Nejako sa nemôžem zbaviť pocitu, že takto bez snehu to vyzerá dosť žalostne a lyžovačka tam by ma zrejme neveľmi bavila.
Schlegeis z výšky 2911 metrov nad morom.
Trochu krivá fotka mojej maličkosti v tej istej výške.
Hádanka číslo jedna: Nájdi svišťa.
Hádanka číslo dva: Nájdi svišťa.
Po ľavej strane chata Friesenberghaus.
Hádanka číslo tri: Je toto pleso alebo bačorina?
Ešte raz pohľad na vodnú nádrž.
A hádanka na koniec. Nájdi sedem rozdielov.
Ak ste to vydržali až sem, ďakujem vám veľmi pekne.
