Oproti minulajšku som zmenil spôsob dopravy. Už som sa neterigal vlakom s prestupovaním, ale moje šéfstvo dostalo výborný nápad na víkendy mi požičať služobné auto, aby som niečo videl. To auto má oficiálny názov Mančaftbus, bežne sa mu hovorí Bus a okrem vodiča má miesto pre osem ďalších ľudí. Ja som mu dal meno Sedem Rán, podľa rovnomenného hrdinu knihy Chalpci od Obrej rieky. Hneď uvidíte prečo.
Ak sa vám zdá, že na dverách vodiča vidíte nejaký kruhový odtlačok, tak máte dobrý zrak. Je to odtlačok kolesa bagra, do ktorého Sedem Rán riadený kolegom Martinom nabúral pri depónii. Ja som vtedy sedel na mieste spolujazdca. Zrazu z depónie bez akéhokoľvek obzretia sa vyšiel bager a stihol ešte zatočiť doľava, takže sme do neho vrazili vlastne zboku a nikomu sa nič nestalo. Tú ranu vzadu si statočný bus odniesol z najkurióznejšej havárie a akej som kedy počul a rehotala sa jej celá stavba. Iný kolega priamo na stavenisku pri cúvaní nabúral do odstavenej lokomotívy. Všetci si tu hovorili, že Harald zrazil lokomotívu, v skutočnosti sa ale rušňu nič nestalo. O ostatných ranách neviem nič, takže sa vrátim do Mayhofenu, kde som bol namiesto za hodinu a pol iba za tridsaťpäť minút.
Na začiatku túry ma rozosmutnila táto ceduľa.
Ako vidíte Bier bude, mňa by viac potešilo, keby tam bolo napísané, že Bier je popr. že Bier bude a čas, aby som si to vedel zariadiť tak, že bude Bier aj ja na jednom mieste. Ako som správne tušil, Bier bude po obede, keď už ho nebudem môcť ja piť, keďže som tu autom. Ale to už predbieham.
Po chvíľke rezkého stúpania sa mi naskytol prvý pohľad na Ahornspitze, kde som bol pred dvoma týždňami. Jeho vrcholok vytŕčal medzi mrakmi spoza masívu ...
Ale ani som nemusel byť veľmi netrpezlivý a Ahornspitze som si užil v celej jeho kráse. Na tejto fotke je celá trasa, ktorú som vtedy urazil.
A nad dedinkou Brandberg sa v celej kráse ranného slnka týčil môj cieľ - Brandberger Kolm.
Barometer ukazoval veľmi pekné hodnoty, uvidíme, či nie je pokazený.
Pohľad dole. O šeťsto výškových metrov nižšie sa nachádza Mayrhofen.
Zaujal ma text na tejto tabuľke. Vlastne nie celý, ale iba jedna veľmi pekná myšlienka.
Wir haben unsere Umwelt nich von unseren Eltern geerebt, sondern nur von unseren Kindern geliehen.
Prírodu sme nezdedili od našich rodičov, ale iba sme si ju požičali od našich detí.
Veľmi pekný pohľad na svet a dosť som po ceste o nej premýšľal. Stojí za to nad ňou trochu pouvažovať.
Kto je pažravý, nemôže byť turistom. Spomínam si ako raz skolabovala morálka na jednej túre na Martinkách, keď sme vbehli do čučoriedkovišťa. Namiesto dvoch hodín chodenia sa to zvrhlo na dve hodiny žrania a opakovania vety: "Ešte päť minút..." Tu bolo plno aj malín aj čučoriedok.
Hoci tlak mierne stúpol, mračilo sa stále viac a viac.
Tri hodiny šlapete a šlapete do výšky 1800 metrov a tam zbadáte - pásový bager. Neskutočná krajina...
No a tak som sa nejako dostal na Kolmhaus, chatku vo výške asi 1850 metrov. Už iba niečo cez osemsto výškových metrov, to predsa trénovaný Jarda Kratochvíl zabehol pod dve minúty. Preto som sa posilnil jablkovým džúsom.
Nad Kolmhausom sa mi podarilo vyfotiť aj s kravami, keďže si to čitatelia blogu pýtali. Neviem, kto tu tak plní priania svojich čitateľov ako ja, ale očakávam karmu aspoň 20, lebo inak končím. :-)
Pohľad naspäť na dedinku Brandberg, kde sa akoby zastavil čas. Prvé auto sem prišlo až v roku 1956 aj to až po tom, ako stavbári postavili dva tunely, dovtedy do dedinky neviedla žiadna pre autá ani tanky schodná cesta. Do tej doby nemali v dedine ani elektrinu ani žiadne ťažké mechanizmy, ani nič, čo by sa nedalo uniesť v rukách. Autobusovú linku sem zaviedli až v roku 1960. Treba hneď aj dodať, že ľudia to dovtedy k svojmu životu ani nepotrebovali. Okrem toho, že Zillertal má zvláštne nárečie, ktorému ani iní Tirolčania nerozumejú, nie to ešte Nemci, tak Bradbergčania majú ešte v rámci toho svoj dialekt. Osobne si myslím, že keby niekto hovoril u nás tak, ako oni, tak by sme ich považovali za duševne zaostalých a ihneď ich poslali do osobitnej školy, oni totiž hovoria značne spomalene a samozrejme nespisovne. No čo, ževraj je to dialekt.
No a teraz niečo k sľubovanej flóre. Škarda zlatá (Crepis aurea) u nás nerastie.
Gentianella campesteris, v češtine hořeček ladní, bohužiaľ nepodarilo sa mi zistiť, aký má názov v slovenčine. (Ďakujem čitateľovi Mariánovi, poradil mi, že horček poľný pravý.)
Tu je iný horec - Gentiana purpurea - horec purpurový.
Trifolium badium alias ďatelina hnedá.
Carduus defloratus, ktorý kupodivu nemá nič s defloráciou, ale je to bodliak sivý.
Pri šriabaní sa hore sa stále viac a viac mračilo, takže žiaden pohľad sa neukázal celý. Dosť ma to sklamalo, keďže som tam išiel kvôli výhľadu.
Cez hrebeň sa prevaľovali biele mračná raz na jednu raz na druhú stranu.
Na vrchole ale už bolo mlieko. Bol som tam iba päť minút, keďže začalo poprchať. Zjedol som jednu čokoládu, poslal som dve esemesky (pričom na jednu mi stále neprišla žiadna odpoveď) vyfotil sa, zistil som, že som sa vyfotil nakrivo, ale keďže som nechcel ísť dole po mokrých skalách, nechal som to už tak a makal naspäť.
Trochu nižšie som síce ešte chvíľku videl dolinu Zillergrund, ale potom už začalo hrmieť a ja som neváhal ani sekundu.
Z tohoto prišlo niečo ako prívalový dážď a ja som bol za minútu od pása dole mokrý. Keďže sa búrka blížila nechcel som strácať čas prezliekaním krátkych nohavíc za dlhé. Inak celú dobu som absolútne nikoho nestretol na chodníku, iba nad chatou, keď ma mohol najviac zdržovať, tak sa tak odkiaľsi objavil akýsi šuchtavý dedko a šibrinkujúc paličkami mi nedovoľoval predbehnúť ho po chodníku. Ale toto je celkovo dosť zarážajúci fakt, že na alpských horách stretávam strašne málo mladých ľudí. Zrejme je to vina zlého marketingu. Podľa mňa by stačilo iba rozšíriť vymyslenú informáciu, že na Brandberger Kolme Karl Liebknecht nesmelo pobozkal Rosu Luxemburgovú a mladí socialisti s vytetovaným Che Guevarrom na hrudi by tam pod zámienkou hromadného výstupu, organizovali hromadné chlastačky, z ktorých by celý kraj iba prosperoval. (Keď by niekto potreboval šikovnú marketingovú radu, obráťte sa na môjho agenta.)
Dnes večer varím dusené hovädzie na hríboch, ste všetci pozvaní.
Po daždi (ktorý asi za pol hodinu prešiel) sa vytvorili potôčiky aj tam, kde predtým neboli.
Tu môžete nájsť sedem rozdielov. Prvá fotka kvetinky campanula barbata (zvonček fúzatý) bola vytvorená cestou hore pred dažďom, druhá cestou dole po daždi. Jedná sa o tú istú rastlinku.
Cestou dole som už zdiaľky počul vyspevovať akúsi Alpenróóze. Pokiaľ by Tiroláci nemali slovo Alpenróze, zrejme by nemali jedinú ľudovú pieseň. Je to niečo podobné ako slovo bejby v angličtine. Pokiaľ by toto slovo neexistovalo, celá anglicky hovoriaca časť ľudstva by zažívala permanentnú textársku krízu a svet by počúval Elán a Goťáka. Možno občas by sa blysol Tom Jones nejakým letným hitom typu: Medulienka you can turn me on.
Áno, Bier bol, bol aj festival, ale Sedem Rán sa s Bierom moc nekamaráti, takže som si ho musel odpustiť.
No a na záver by som chcel odpovedať na jednu otázku, ktorá sa mi v rôznych podobách hromadí v mejlovej schránke a mňa už nebaví na ňu individuálne odpovedať, odpoviem hromadne. Takže:
Čo ti to lozenie po horách dáva?
Dáva mi dosť zabrať.
