U-Bahn - Zlatá výhra - Majer
pikčrs
uvádza
Špekbacha
skutočné príhody vymysleného hrdinu
Vybral som sa do srdca Álp - do Zillertalu. Tentokrát do údolia Schlegeis. O sedem nula päť som zaplatil mýto a vpálil úzkou cestou v ústrety spiacim horám. V skutočnosti som bol trochu nahnevaný, lebo som bol v tom, že mýto sa platí až od ôsmej hodiny ako na ostatných platených cestách v okolí, tu ale od siedmej. Navyše po ceste som stál desať minút na semafóre pred jedným trojkilometrovým jednopruhovým tunelom, keď oproti samozrejme nič nešlo. Tento tunel ma obral o desať eur (za ktoré som mal parkovanie, brožúru a dobropis na kávu, ktorú nepijem, v krčme, do ktorej som nešiel).
Keď by mal niekto pochybnosti o tom, či Zillertal je srdcom Álp, predkladám dôkaz, tentokrát aj jódlovacou vložkou (nie dámskou, dámy nejódlujú).
Štvrť na osem a východzí bod - parkovisko Schlegeis.
Podľa mapy som sa najskôr vydal pravou stranou údolia s tým, že prídem na rázcestie a švihnem to po chodníku doľava. Až neskôr som si všimol, že to znamená vyšlapať hore kopcom a po odbočení sa vrátiť dole k potoku. Tu niekto rozdal v rámci výtvarnej školákom temperky a takto to dopadlo.
Keď hľadíte na mapu s údivom, že čo to tam ten Marušic vystrájal, je to tým, že prepásol to rázcestie. Ten chodník k potoku totiž vyzeral nasledovne a spoznal som ho iba vďaka červenej farbe na kameni. Skoro som skončil v Alpeiner Scharte (2960), kam som ale nechcel a dobre som spravil. Po ceste nebol šenk a navyše celý deň tam bola hmla.
Zbehol som teda dole, vďaka krátkym gatiam celý od trávy mokrý, a dal som sa do pohybu k cieľu. Keďže som si založil tradíciu pomenovávania vodopádov, toto je vodopád Borisa Burgera.
Z tohoto miesta som zbadal krčmu, takže som nemohol pomenovať tieto vodopády inak ako po Robovi Hantákovi a Karolovi Sudorovi.
No nezobrali by ste si domov takú zlatú nádhernú jalovičku? Jaká supergrilovačka by bola... (Sorry, včera ma nakazili čiernohumornou náladou)
Aha, pozrime sa do údolia naspäť. Vidíte tu hospodu, kde sa zastavím cestou naspäť.
Pfitscher Joch 2246 - Passo di Vizze - tvori umelú hranicu medzi Tirol a Südtirol. Tirolskom a Tirolskom. Okrem toho sa tu stretáva Taliansko s Rakúskom. Žiaden rodený Tirolčan nepripustí, že by tu nejaká hranica bola.
Pfitscherjochhaus - Rifuglio Passo di Vizze - je celý vyzdobený v tirolských farbách - bielej a červenej. Leží na talianskej strane, ale defaultne sa s vami obsluha rozpráva tirolsky (schválne nepíšem nemecky).
No a v tomto dome som pre vás pripravil moje prvé video na blogu. Pravdupovediac, pripravil som ho až po priateľskej intervencií šéfadmina Tomáša Bellu, sám by som to nezvládol. Zároveň je to pekný príklad, ako video nerobiť. Pustiť kameru s tým, že veď nejako zaimprovizujem nebol dobrý nápad. Posúďte sami.
Zároveň chcem poprosiť o pochopenie, kameru mám iba na foťáku ako pridruženú výrobu nie veľmi dobrej kvality (v podstate ako všetky pridružené výroby, okrem JRD v Zmajkove, ktoré ako pridruženú výrobu zostavilo operný zbor svetového mena) a než sa ten svet okolo dostal na môj blog, akosi mu vybledli farby (zrejme používam bežný prací prášok). Kto to chce v žiarivých farbách, musí si to vyšlapať.
((sedlo))
Takže za dementvideom musí nasledovať dementi. Ten najvyšší vrch v oblasti je Hochfeiler, a nasnímaný nebol. Jeho taliansky názov je samozrejme Gran Pilastro. To, čo bolo za neho označené je môj cieľ. Rotbachlspitz (2897). Takto vyzeral pri výstupe naň.
Po dementvideu nasleduje dementfotka. Nestíhal som dobehnúť na ten hraničný kameň a ono ma to cvaklo tesne predtým, než som z neho skydol.
Pfitschertal v južnom Tirolsku.
No a toto je konečne Hochfeiler (3508) v celej svojej kráse.
Aby som si ho nabudúce zapamätal, mám ho tu znova. Teraz už z vrchola.
Ten kopček vzadu, trošičku v oblakoch, je Schönbichler Horn (3135), kde som bol minule.
Toto trochu pripomína pieseň o strome s nakloneným vrchom stromu. Akurát tentokrát je naklonené všetko okrem mňa. Drahé pivo zaberá...
Tentokrát som už neurobil dokumentárne video, ale Wetterpanorámu. Vtedy som už vedel, čo som dole natáral, nechcel som to riskovať znova. Na svoju obhajobu iba poviem, že som sa neznížil k tomu, aby som na Pfiutscherhause natočil to video znova a správne a tvrdil, že je to pri výstupe, lebo by to bol podvodovod (hoci by to nikto nemal šancu zistiť).
((vrchol))
Hohe Wand sa pri zostupe ukázala.
A ešte raz Hochfeiler. Podľa mňa nádherný štít, na ktorý zo südtirolskej strany vedie aj turistický chodník.
V šenku som mal polievku so slaninovými knedlíčkami servírovanú na skutočne originálnom stole.
Schlegeis a koniec chodenia.
Táto cesta dole ma čakala. Mohli by sa tam vybrať slovenskí cestní pretekári a zabudnúť na trápnu pezinskú babu, aby sa vrešťali tam. Možné vylepšenia by boli, keby bol závod v zime a išiel s nimi aj ich najväčší fanúšik starý ujo.
Aby som vás milí pretekári navnadil, pripravil som pre vás prechod trasou. Hlavne ten druhý tunel je brutal, keď som tadiaľ išiel hore, oči som mal vyvalené ako na záchode, keď nemám po ruke nožnice.
((cesta))
Zastavil som, aby som si pozrel samotnú priehradu. Mimochodom minule nikto neuhádol z čoho sú tie čierne oblasti. Nájde sa niekto teraz (medzitým už správnu odpoveď viem)??
The end (šmitec)
Prosím, vyjadrite sa v diskusii, či aj napriek mizernej kvalite, mám tie výhľady mojim foťákom snímať do videa, alebo sa to nedá pozerať (podľa mňa nedá, ale ja som to videl naživo, takže mám skreslený pohľad).
