Za siedmymi horami a siedmymi dolinami sa nachádza krajina s názvom Salzburger Land. Na jej hranici s Tirolskom v priesmyku zvanom Gerlospaß sa potuluje Špekbacha sprevádzaný verným priateľom Sedem Rán. Počasie je pod trinástich psov.
Ale tých trinásť psov je niekedy celkom v pohode. Záleží, od nálady.
Vodopád Janky Remešíkovej je dvojnásobný oproti bežným. Jedna časť padá zhora dole, druhá zdola hore.
Postavili by ste sa pod takýto previs??
Správny film, musí mať aj sáuntrek:
Veď mě dál, cesto má, veď mě dál, vždyť i já
tam, kde končíš, chtěl bych dojít, veď mě dál, cesto má.
Hmla a siholenie sú rýchlejšie ako prezident na pretekoch do vrchu. Dokážu zmiznúť za pol minúty.
Kraj pod sněhem mlčí,
tam stopy jsou vlčí,
tam zbytečne budeš mi psát.
Sám v dřevěné boudě,
sen o zlaté hroudě,
já nechám si tisíckrát zdát.
Matúšiqov vodopád.
Špekbacha sa už-už plánoval otočiť, keď stretol dvoch horských záchranárov, Güntera a Hannesa a ich lavínového psa, ktorého akurát cvičili. Tí ho presvedčili, že cesta na Zittauer Hütte nie je nebezpečná a navrhli mu, aby išiel s nimi.
Tak a prvá sľubovaná lavína. Údajne padla dva dni pred tým, než sa tam zjavil Špekbacha. Pri páde lavíny nikdy neviete, či je to šikzál, unfál alebo cufál (osud, nehoda alebo náhoda).
Materiálová lanovka na chatu, aby chatár nemusel platiť nosičom a títo sa mohli venovať zmysluplnejšej robote.
Špekbacha sa dostavil na stretnutie s jeho dávnym kamarátom Gemsom včas. Spoločne podebatovali o celesvetových otázkach ako sú ženy, futbal a pivo. Špekbacha s potešením zistil, že Gamse má stale výborný vkus. Páči sa mu Gabina a na jej počesť pije iba kvasinkové Weißbier.
Trochu menej výrazná, ale rovnako nebezpečná lavína sa skrývala do hustej hmly.
Do bieleho závoja sa obliekla padajúca voda pomenovaná po Alenke Technovskej.
Tu je Špekbachova ochranka. Vpredu Günter, za ním Hannes, najbližšie ku kamere Áron. Prví dvaja si šlapali na snežniciach, Špekbacha s Áronom miestami zapadli až po bachor.
Cieľ sa našiel! Dokonca sa trochu vymanil z obkľúčenia vodnej pary.
Tu bol čas na vloženie videokomentára. Tentokrát bol celý štáb maximálne spokojný s obrazom. Na videu je vidieť presne to, čo aj vidno bolo - absolútne nič. Horší však bol neodbytný vietor, ktorý neustále chcel zakývať mamičke do obrazovky a dokázať jej, že nemala pravdu, keď tvrdila, že z neho nič nebude. Chcel jej ukázať, že je z neho veľká osobnosť v telke. Naveľa sa štábu podarilo presvedčiť toho karpáňa, že to je nahrávka do rozhlasu, veď čo by telka nakrúcala v takej hmle? Od tej chvíle neustále vykrikoval do vysielania, takže zrejme budete počuť viac jeho ako komentár.
((video))
Kto mi pošle ako prvý doslovný prepis aj s uvedením faktickej chyby, dostane odo mňa vajce.
Ako naschvál, hmla zmizla, keď štáb dokončil filmovanie.
Zmizla ale iba zo spodnej časti. Za obriou U-Rampou pre snóvbordistov ostala. Napriek tomu sa žiaden kúl, trendy a stajliš doskár na svoju parketu nehrabal. Radšej budú otravovať lyžiarov na zjazdovkách.
Ahaho! Vodopád Alenky Technovskej in flagranti priamo, keď padal.
Vodopád Marušky Smekalovej, o ktorom pri ceste hore nebolo ani poňatia.
Vodopád Zuzky Antolovej si hľadá cestu dole do údolia pomedzi ťažký sneh.
Záber, kde bolo najmenej hmly. V skutočnosti sa v nej ukrýva nesmierne impozantná Reichengruppe zložená z Richterspitze, Zillerspitze, Gablera, Reichenspitze, Wildgerlosspitze a Schneekarspitze, všetko trojtisícovky nasekané vedľa seba na hrebeni dlhom asi 2,5 km.
Minule sa končilo videom z cesty, tentokrát aspoň adrenalínovou fotografiou.
Každý dobrý film by mal mať v sebe nejaké mimoriadne múdre poučenie. Takže:
Vládnuť sa dá dosť jednoducho pomocou prostitútiek a šibenice.
Tí, čo ste ešte pukance nedojedli, hláste sa u Genosseho Schintschitzu!
