Pôvodne som chcel ísť do Zillertalu, ale ráno som sa tam nakoniec nevybral, lebo počasie nebolo veľmi ideálne. Je pravda, že ideálne veci existujú iba vo fyzike a aj to iba teoreticky. (Kto hľadá ideálnu ženu odporúčam kvantovú mechaniku), skör som mal napísať vhodnejšie. Keďže na druhý deň malo byť nádherne, radšej som si vyšiel na takú menšiu túru po okolí (menšiu rozumej šesť a pol hodiny kráčania).
Vzhľadom k tomu, že som deň predtým požičal kolegovi Haraldovi turistickú mapu oblasti, lebo som si myslel, že ju nebudem potrebovať, musel som si zohnať inú. Tou inou bola fotka tejto kresbičky na námestí v Brixleggu.
V skutočnosti som ju ale ani raz nepotreboval. V Rakúsku sú síce turistické chodníky značené úplne ináč ako u nás, medzitým som si ale na to zvykol a viac-menej mi to už problémy nerobí. Osobne by som to zhodnotil, že značenie tu kladie na turistu väčšie nároky na orientáciu ako na Slovensku, kde všetky značky doďaleka svietia. Oni jednoducho urobia väčšinou iba červený pruh niekde na strom alebo na kameň (záleží samozrejme od oblasti a chodníka), ktorý sa ďaleko horšie hľadá ako naše dve biele čiarky s farbou uprostred. Pokiaľ kameň zarastá machom a strom má hnedú koru, tak sa tej značky môžete aj dosť nahľadať. Po istej nadobudnutej skúsenosti ale už zväčša viem, kde ju umiestňujú a kam sa mám pozerať, takže sa to dá celkom ľahko spozorovať, hoci na prvých túrach mi to robilo veľké problémy.
Pri pohľade naspäť som zbadal, ako sa zo spenenej vody vynára žralok tvorený Sonnwendjochom a Sagzahnom a útočí na svoju korisť.
No, rastlinky ma tentokrát zaujali ešte som nevyšiel z dediny. Takýchto planých hrušiek tu je dostatok. Keďže my takú máme v sade viem, že môže zarodiť aj 400 litrov hrušiek, z ktorých je vynikajúce pálené prvej triedy. Ibaže títo léderhózáci dávajú prednosť pivu, pritom ja som len ťažko odolával pokušeniu pozbierať, nechať uhniličať, zošrotovať, vysypať do suda...
Reither Kogel sa nepohol od minulej nedele z miesta a stále stráži dedinku Reith pod ním ležiacu. Škoda, že nie je vidieť v Kerschbaumersatteli tú mašinu na recyklovanie odpadu.
Aha tirolský sedliak ide na pole a naháňa ho zubatá. Možno nie zubatá, ale manželka, najpravdepodobnejšie ale oboje.
Tento kvet sa mi bohužiaľ nepodarilo identifikovať.
Vľavo Holzalm, za ním cieľ výstupu Gratlspitz čnejúci 1894 metrov nad hladinou Jadranského mora v Terste.
No a keďže tu v diskusiách k minulým článkom boli pochybnosti o tom, čo v tých krčmách pijem a poniektorí jedinci, ktorých mi je strašne ľúto, nevedeli rozoznať jablkokvý džús od piva, tak toto je pivo.
Keďže sa mi podarilo aj slzu vyroniť nad ľuďmi, ktorí nedostali možnosť tieto dva nápoje rozoznať, rozhodol som sa im pomôcť. Takže každému záujemcovi ponúkam rýchlokurz rozlíšenia džúsu od piva a budem nesmierne solidárny, ako slovenský premiér, nezarobím na tom ani korunu. Rýchlokurz spočíva z intenzívnych večerných hodín chlastania a rozoznávania, pričom cena kurzu je daná iba výškou spoločného účtu. Pokiaľ by bol niekto, kto si myslí, že pre takéto roznávanie nemá absolútne žiadne vlohy, som ochotný mu poskytnúť aj kurz doživotného vzdelávania (otvorenou otázkou by ostalo či doživotný pre neho alebo pre mňa) za rovnakých cenových podmienok, jedna hodina každé dva týždne.
Ospevovaná Alpenrose (Rhododendron hirsutum) slovensky Rododendron chlpatý.
Aha tak tadiaľto sa to budem trepať....
A tadiaľto som sa sem navtíral. Najbližšie k lesu je Holzalm.
Dedina Kramsach na sútoku Innu a Branderberger Achu.
A ten Rajter Kógel sa nepohol a nepohol...
Wiedersberger Horn sa snaží zabaliť do hmly, aby ho všetci neočumovali.
Großer Galtenberg sa dotýka neba.
Zatiaľčo hory vyzerajú v mrakoch majestátne, dramaticky a zachmúrene, pod nimi ležiaci Alpbach sa opaľuje.
No a tu už autor článku cpe do seba koláč. Toto je asi jediné slovo, ktoré zrejme prebrali jódlovači od nás. Tento typ koláča predávajú v pekárni pod názvom Golatsch. Inak celkovo som si v pekárni užil dosť zábavy, keďže majiteľ Sepp má vo zvyku umiestniť svoj tovar inde, ako má k nemu menovku. Ešte aj ja ako nesmierne bordelumilovný (ech toto slovo som mal radšej vymeniť za neporiadkumilovný, lebo to niektorí určite zle pochopia) človiečik tam vždy iba nechápavo hľadím, keď si vyberiem pochúťku, prečítam názov a on mi dáva niečo úplne iné z opačného konca pultu. Hej, poriadok je pre blbcov, inteligent sa vie orientovať aj v bordeli.
Lesní cesta tady končí,
ta další vede k mrakům výš,
a tak se vás jenom zeptám,
odkud je to k nebi blíž...
Po ceste už som nestretol žiadne kravy, všetky bučali zvnútra svojich almov. Leto už tu bolo, na otázku, kedy bude zase teplo sa odpevedá, že v júni. Pri týchto almoch som pochopil význam výrazu Alma maťer. Alm je maštaľ, ktorých je tu požehnane a slovo maťer všetci poznajú, kto nie, odkážem ho na blog Jána Bottu a jeho vysokokarmový článok s názvom Chcípnutie Jánošíka, kde sa píše: ...akoby ich bola mala eď mater; ... Moja maštaľ ma poslala do týchto krajov...
No a pôvodne som chcel vlastne povedať, že almy mám rád, lebo tam vždy nájdem chladnú pitnú vodu, len som sa nejako zakecal.
Vcelku som bol rád, že som sa nevydal do Zillertalu. Niečo by som síce videl, ale nie toľko, koľko na druhý deň. V Alpbachtáli som miestami toho tiež videl dosť na to, aby sa tam oplatilo ísť. Cestou dole som stretol francúzsku rodinku, ktorú som riadne prekvapil, keď som na nich začal francúzsky. Povedali mi, že sú prekvapení, že tu francúzsky nikto nehovorí. Neviem čo je na tom prekvapujúce, možno by stačilo trochu viac šťastia v histórii a Francúzi by dnes hovorili nemecky a mali by po takýchto starostiach.
V popredí lipa malolistá, v pozadí Gratlspitz.
V Aplbachu som sa nalodil na prímestský autobus a zaviezol sa naspäť. Takže vás opúšťam a verím, že sa páčilo.
Prosím vás, minule som nazval recyklačné stredisko smetiskom a dostal som za to riadne vyčinené. Dúfam, že analýzu výrazu Alma mater nebude brať nikto z čitateľov vážne.
Venované mojej rodine, ktorá na mňa doma myslí a hlavne Babi Mili za poslaný slivkový koláč.
