V roku 1212 sa pred mestom na nemeckej strane Rýna objavilo vojsko exkomunikovaného cisára Ota Brunšvického. Kostnický biskup Konrád, ktorému mesto patrilo, už pomaly začal vymýšľať báchorky pre pápeža, prečo nechal bez boja obsadiť mesto kacírom, keď z opačnej strany prišlo 300 vojakov vedených mladučkým Friedrichom Sicílskym. V kotloch sa akurát varilo privítanie pre cisára, ktorý sa rozhodol raňajkovať v obsadenom meste. Akurát než Oto vstal, dovtedy otvorená brána bola zavretá a z nej na Ota stojaceho na moste ktosi zakričal, nech zmizne. A rímsko-nemecký cisár s desaťtisícovým vojskom od prekvapenia pustil do gatí a vážne sa otočil. Celá história tohoto príbehu je ale dlhšia a komplikovanejšia.
V roku 1197 umrel cisár Henrich z dynastie Štaufovcov, syn Friedricha Barbarossy. Na uvoľnené miesto chceli dvaja. Jeho brat Filip Švábsky a Oto Brunšvický z rodu Welfov, okrem iného synovec anglického kráľa Richarda Levie Srdce. V celom tomto spore sa mimoriadne podozrivo choval český kráľ Přemysl Otakar I., preto si ho budem viac všímať. Pridal sa k Štaufom, lebo predpokladal, že sú silnejší a od Filipa si za pomoc vymohol dedičný titul českého kráľa. Potom sa ale zahľadel do mladej krásnej uhorskej princeznej Konstancie.
Musel sa však rozviesť zo svojou saskou ženou Adlétou. Po dvadsaťročnom manželstve argumentoval, že sú príbuzní zo štvrtého stupňa a preto k manželstvu potrebovali súhlas pápeža, ktorý nemali, takže ich manželstvo (z ktorého už vtedy mali dospelého syna) ani neexistovalo. Pápež Inocent III. však sledoval vlastné ciele. Štaufovia sobášnou politikou získali aj Sicíliu a mať pápežský štát obklopený zo severu aj z juhu silnou ríšou sa mu nepáčilo. Boli totiž tak mocní, že ho mali na saláme a on proti nim nič nezmohol. Preto rozhodnutie pražského biskupa o anulácii manželstva zrušil a definitívu vyhradil sebe a veru sa s ňou neponáhľal. Přemysl pochopil a pridal sa na Otovu stranu.
Od Ota si po úspešných bitkách znova vypýtal dedičný titul českého kráľa a znova ho dostal. Keď však umrel Richard Levie Srdce a jeho nástupca Ján Bezzemok už podľa mena na tróne veľmi úspešný nebol (Len na okraj. Od čias tohoto chudáka žiaden člen anglickej kráľovskej rodiny nedostal meno Ján, aby sa katastrofálna vláda neopakovala.), Welfovia začali prehrávať a keď už Filip mal Přemysla takmer pod krkom, tak ten prebehol na druhú stranu. Za 7000 hrivien striebra bol Filip ochotný zabudnúť na zradu a rečami o tom, že v srdci podporuje Welfov, ale pápežovi bude určite užitočnejší nažive v Štaufskom tábore ako mŕtvy v Prahe, dokonca poblbol aj Inocenta. Keď to však už s Welfami vyzeralo veľmi zle, tak opatrne prebehol i pápež a dokonca anuloval Přemyslovo prvé manželstvo, čo on hneď využil a Adlétu vyhnal do Saska.
Potom bol však Filip Švábsky zavražedený a karta sa obrátila. Oto štaufské územie vyplienil a po jeho boku - znova Přemysl, ktorý mu nakecal, že podporovanie Filipa bolo vynútené a iba čakal na príležitosť, ako sa vrátiť naspäť. Oto zrejme unavený vojnami mu uveril a išiel sa korunovať do Ríma za cisára. Inocent ho spokojný korunoval. Ale iba dovtedy, kým si Oto nezmyslel dobyť južné Taliansko a Sicíliu. Veď prečo nie, keď už sa trepal na Apeninský polostrov? V poslednej štaufskej dŕžave vládol päťnásťročný Henrichov syn Friedrich, od malička sirota. Inocent najskôr Ota odhováral, lebo to by bol zase v obkľúčení Welfov, keď ho neposlúchol, tak ho preklial. Zrazu si spomenul, že ho kedysi Friedrichova matka na smrtelnej posteli určila za jeho poručníka a práve mu to prišlo vhod. Vymohol si od chlapca sľub, že nikdy nespojí južné Taliansko s Nemeckom a začal hľadať spôsob, ako obmedziť Otovu moc.
Vyriešil to vskutku originálne. Vydal bulu, kde pohrozil exkomunikáciou každého cirkevného hodnostára, ktorý by pomáhal Otovi. Aby našiel Otovi svetskú opozíciu, zaplatil Přemyslovi, nech sa postaví za štaufskú vec. A český kráľ, vo svojej zemi Přemysl, v zahraničí používajúci meno Otakar (keďže Nemci ani pápež nevedeli vysloviť české ř) znova zmenil stranu. V štaufských provinciach v južnom Nemecku mal Friedrich značnú tajnú podporu, na juhu Talianska sa ale Oto chystal vylodiť na Sicílii. Vtedy dorazila správa, že v Norimberku klerici podporovaní českým kráľom vyhlásili za cisára Friedricha. Hneď sa otočil naspäť domov potlačiť rebéliu.
Na ďalšom sneme nemeckých kniežat po Otovom príchode, sa už Přemysl neobjavil, poslal iba svojho brata. Rovnako tak arcibiskupi opevňovali svoje sídla vyhovárajúc sa na choroby popr. sa tváriac, že sa ich to vôbec netýka. Oto z titulu cisára zosadil Přemysla, ktorého pred rokmi sám korunoval, vyhlásil za kráľa jeho syna z anulovaného manželstva, čo bola pomsta saského kniežaťa za Přemyslove zaobchádzanie s jeho sestrou a už chcel vyraziť do Prahy, keď ho zastihla správa, že do Nemecka smeruje mladý Štauf.
A stretli sa práve v Kostnici. Keď Oto úplne nepochopiteľne otvoril Štaufovi cestu do Švábska, bol to rýchlo jeho koniec. Puberťák, ryšavý ako jeho dedo Barbarossa, po ktorom mal meno, v dedičných územiach Štaufov v južnom Nemecku zozbieral vojsko a Oto rýchlo prchal na sever. Navyše, akoby nemal dosť svojich problémov strčil ešte nos do vojny medzi Anglickom a Francúzskom a postavil sa na zlú stranu bezzemkového kráľa.
Mimochodom Friedrich bol mimoriadne vzdelaný človek ovládajúci niekoľko jazykov vrátane arabčiny, ktorý pravidelne čítal knihy a ku koncu života spísal svoje bohaté poznatky so sokoliarstvom. Umožnil tiež prístup veriacich do Jeruzalema, keď dohodol mier s egyptským sultánom Al-Kamilom. Že rokoval s kacírom a ešte sa s ním na niečom dohodol muselo priviesť pápeža niekam na pokraj mozgovej mŕtvice. Friedrich bol ale tak silný, že mal na háku.
Za posledné obrátenie kabáta dostal Přemysl od Friedricha Zlatú bulu sicílsku, zaručujúcu postavenie českého panovníka. Nie nadarmo ho majú v Čechách na bankovkách. Väčší vzor vychcanosti, alibizmu a oportunizmu by vo svojich dejinách ťažko našli. Dohodnutá svadba cisárovho syna Henricha s Přemyslovou dcérou Anežkou sa nekonala, lebo mladého Henricha po ceste presvedčil rakúsky vojvoda Leopold, aby si zobral jeho dcéru Margarétu. Henrich bol zrejme hlúpy a krátkozraký, inak si len ťažko vysvetliť, že sa mu zdala Rakušanka lepšia a krajšia ako Češka. Navyše starý Přemysl ako reakciu na zahanbenie jeho dcéry Rakúsko vyplienil. Takže ješitnosť mu tiež nechýbala.
V roku 1414 sa Kostnica znova stala miestom, kde sa formovali dejiny. Nemecký a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, syn Karola IV., presvedčil rímskeho pápeža Jána XXIII., aby zvolal všeobecný koncil (zhromaždenie cirkevných hodnostárov). Rím bol obsadený neapolským kráľom Ladislavom, podporujúcim protipápeža Gregora XII. Okrem toho bol pápež aj v Avignone a volal sa Benedikt XIII. Ján bol v tej dobe pápež na úteku, tak dokonca súhlasil, že sa bude konať na nemeckej pôde, čím bol plne v Žigmundovej moci. Žigmundov zámer sa mi vidí vcelku priehľadný. Žigmund chcel oficiálne reformovať cirkev, neoficiálne však obmedziť pápežovu moc na úkor svojej vlastnej. Uvedomil si, že na talianskej pôde budú mať psychologickú prevahu talianski kardináli, ktorých bola väčšina, na nemeckej tak vyskakovať nebudú.
Hoci Ladislav umrel ešte skôr ako koncil začal, pápežovi sa už nepodarilo vycúvať. Neapolský kráľ zomrel náhle, čo hneď vyvolalo dohady o jeho otrave. To nebolo prekvapujúce, otrava panovníka bola v stredoveku hit dlhé storočia, dalo by sa povedať, že evergreen. Kronikári zaznamenali také reči, že kráľ, ktorý si veľmi poctivo nechal ochutnávať všetko jedlo, ktoré mu priniesli, bol otrávený pri pohlavnom styku jedom, ktorý si do pošvy naniesla jedna z jeho početných mileniek.
Koncil prebiehal a aj dopadol z dnešného pohľadu dosť divoko. Ján sa ho snažil všemožne zrušiť, proti boli francúzski kardináli, ktorým sa pomery v cirkvi nepáčili a chceli ju zvnútra reformovať, to jest obmedziť vplyv Talianov. Žigmundov plán bol ukončiť pápežský rozkol a reformovať cirkev tak, aby o dianí nerozhodoval pápež, ale zbor kardinálov. Takýto orgán by bol ďaleko ťažkopádnejší ako dynamické vedenie pápeža, navyše by v ňom mohol mať svojich lobbystov, popr. podplatiť zbor je jednoduchšie ako pápeža, ktorý aj tak všetko má. S finančnou stránkou si Žigmund nikdy starosti nerobil, svoje kráľovstvá vždy viedol niekde na tesnom okraji krachu a kráľovské hrady predával ako trhovník zeleninu, čím spravil šľachtu silnou a bohatou, s ktorou mali potom veľké problémy jeho krátkovládnuci následovníci zať Albrecht Habsburský a vnuk Ladislav Pohrobok. V Uhorsku aj v Čechách tým umožnil vstup veľmožom na trón - Matejovi Korvínovi a Jiřímu z Poděbrad.
Koncil síce trval štyri roky, ale už ste zrejme unavení z tých táranín, tak iba rýchlo. Jan Hus bol upálený, Ján XXIII., ktorý než sa stal pápežom pôsobil ako námorný pirát, došiel o Petrov stolec a kamsi zdrhol, Gregor XII. sa stal arcibiskupom v Porte a Benedikt XIII. rímskym pápežom. Schizma bola ukončená.
Okrem viacerých internetových zdrojov, hlavným prameňom bola kniha Antonína Polácha Zločiny českých králů, ktorú odporúčam prečítať každému, kto sa o stredoveké pomery v Čechách, Rakúsku, Nemecku a Uhorsku trochu zaujíma.
Foto: autor
